Druhá téma JPII
JÁN PAVOL II. – a jeho osobný vzťah k Bohu
postavený na biblickom základe
Pred blížiacim sa „Rokom sv. Jána Pavla II.“ chceme najprv pochopiť základ duchovnosti tohto veľkého svätca: je ním mimoriadne silný, vrúcny, osobný vzťah k Bohu.
V predchádzajúcej katechéze sme naznačili „zlatú niť“ jeho života: hlboké ukotvenie v Bohu, čo malo za následok intenzívne prežívanie vzťahov s ľuďmi a obetavú službu.
| V tejto katechéze sa hlbšie zamyslíme nad jeho vzťahom k Bohu. |
ooo
Sv. Ján Pavol II. sa pokúšal vytvárať v srdci človeka duchovný základ obnovovaním viery v pravého Boha – Otca; viery v posolstvo Ježiša Krista a viery v lásku i múdrosť Ducha Svätého. Vždy pritom vychádzal z dobrého poznania Božieho slova,
- Pohľad Jána Pavla II. na Boha Otca
Ján Pavol II. hneď po svojom zvolení začal riešiť otázku viery v Boha, pretože si uvedomoval, že táto hodnota u človeka 20. storočia upadá.
K Bohu chcel ľudí priviesť cez toho, kto je Bohu i človeku najbližší – cez Bohočloveka Ježiša Krista.
K tomuto cieľu smeroval aj jeho príhovor na inauguračnej omši 22. októbra 1978. Začal biblickým citátom, slovami svojho prvého predchodcu – sv. Petra: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Týmto Petrovým vyznaním chcel poukázať na to, že pápež má privádzať ľudstvo k tajomstvu živého Boha.
„To mohol urobiť iba Boží Syn a urobil to tak, že sme ho poznali ako jedného z nás. Kristus, Syn živého Boha, nám nerozprával iba o svojom Otcovi, ale povedal nám »najhlbšiu a konečnú pravdu o nás samých«. Ježiš Kristus je pravdou o ľudskom údele. A práve toto musí Cirkev povedať svetu, veriacim, tápajúcim, skeptikom i veľkému množstvu pochybovačov.“[1]
Z týchto myšlienok sa čoskoro začala rodiť prvá encyklika nového pápeža. Vydal ju na prvú pôstnu nedeľu 4. marca 1979. Jej názov bol príznačný: Redemptor hominis – Vykupiteľ človeka. „Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, je stredom vesmíru a dejín,“ konštatuje pápež v úvode (RH 1). Od tohto konštatovania sa odvíja jeho ďalšie uvažovanie o Bohu a človeku, ako aj jeho následné pastierske pôsobenie.
Obraz Otca ako zosobneného milosrdenstva v encyklike Dives in misericordia
Po encyklike Redemptor hominis sa pápež dostáva k svojej druhej encyklike Dives in misericordia – Bohatý na milosrdenstvo, vydanej na prvú adventnú nedeľu 30. novembra 1980. V nej rozvinul obdivuhodné učenie o Bohu – Otcovi. Sám pápež poukazuje na hlboký súvis medzi oboma dokumentami[2]:
„Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu a spolu vzhľadom na zvláštne pomery našej doby som venoval svoju encykliku Vykupiteľ človeka pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch ma pobáda iná – nie menej vážna – potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku »Otec milosrdenstva a Boh všetkej potechy«“ (DM 1).
A poukazuje aj na súvis medzi Bohom a dôstojnosťou človeka. Pápež konštatuje, že „nemožno predstaviť človeka v plnej dôstojnosti jeho prirodzenosti bez jej úplného zamerania na Boha, a to nielen iba teoreticky, ale v celej životnej skutočnosti. Lebo človek a jeho najvyššie povolanie sa ozrejmujú v Kristovi skrze zjavenie tajomstva Otca a jeho lásky“
(DM 1).
Ján Pavol II. v tejto encyklike vysvetľuje práve toto „tajomstvo Otca a jeho lásky“. Odvoláva sa pritom na Sväté písmo a na učenie posledného koncilu, „ktorý túto pravdu vzhľadom na naše časy znovu potvrdil. Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t.j. čím viac sa ono – podľa bežného výrazu – stáva antropocentrickým (považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa ono musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Kristu Ježišovi zamerané na Otca“ (DM 1).
Ďalej pápež poukazuje na nesprávnu tendenciu v ľudských dejinách – postaviť proti sebe teocentrizmus a antropocentrizmus. Hovorí však, že Kristus a jeho Cirkev sa usilujú obidve tieto hodnoty „spojiť vo vnútornej a súladnej jednote“ (DM 1). A o toto išlo koncilu a o toto išlo aj Jánovi Pavlovi II., ktorý vidí „svoju hlavnú úlohu v tom, aby uskutočňoval náuku tohto veľkého koncilu“ (DM 1).
| Pozdvihnutie človeka k Bohu, ktoré dáva človeku šťastie a dôstojnosť, je teda ústrednou snahou pontifikátu Jána Pavla II. a ústrednou témou jeho prvých encyklík. |
Podľa pápeža spočíva „tajomstvo Otca“ najmä v jeho milosrdenstve, ktoré chce v encyklike Dives in misericordia objasniť z viacerých aspektov.
Sám to formuluje takto: „Preto chcem čerpať z toho, čo hovorí jeho večne platné a pritom vo svojej jednoduchosti a hĺbke neporovnateľné zjavenie a viera, aby som tak pred Bohom a pred ľuďmi znovu poukázal na veľké starosti našej doby. Lebo viera a zjavenie nás napomína, aby sme na tajomstvo Boha ako na »Otca milosrdenstva« nehľadeli len akoby teoreticky, ale aby sme sa k tomuto milosrdenstvu v Kristovom mene a spolu s Kristom vrúcne utiekali.“
Tento text naznačuje, že východiskom jeho uvažovania bude rozbor vybraných biblických statí, ktoré poukazujú na Božie milosrdenstvo, a to v Starom aj Novom zákone. No zároveň nám tento text odhaľuje aj neutíchajúcu pápežovu túžbu – implantovať Božie slovo do života súčasného človeka a nachádzať v ňom riešenie „veľkých starostí našej doby“.
Preto v II. kapitole encykliky o Ježišovom mesiášskom posolstve pápež hovorí: „Primerane tomu, že Ježiš ohlasuje prítomnosť Boha ako Otca, lásku a milosrdenstvo, vyvolil si milosrdenstvo za jeden z hlavných predmetov svojej učiteľskej činnosti.“ Teda nešlo mu iba o učenie. „V Kristovi sa splnili mesiášske proroctvá aj v tom zmysle, že sa stal vtelenou láskou, ktorá sa prejavuje najmä voči kajúcim úbohým hriešnikom. Takto sprítomňuje a v plnšej miere nám ukazuje Otca, ktorý je Bohom »bohatým na milosrdenstvo«. Pre ľudí však je Kristus vzorom milosrdnej lásky voči blížnym, takže svojimi skutkami oveľa dôraznejšie než slovami prízvukuje výzvu k milosrdenstvu, ktoré je jednou z dôležitých zložiek »evanjeliovej etiky«. Tu nejde iba o to, aby sa splnilo určité prikázanie alebo požiadavka mravnej povahy, ale aby sa splnila veľmi dôležitá podmienka toho, aby Boh mohol ľuďom prejaviť svoje milosrdenstvo: »Milosrdní … dosiahnu milosrdenstvo.«“
| Pápežov postoj k Písmu je výsostne praktický. Hoci jeho analýzy biblických textov sú erudované a hlboké, nezostávajú iba v teoretickej rovine, ale vždy smerujú do konkrétneho života konkrétneho ľudského spoločenstva. |
V III. kapitole pápež rozoberá chápanie Božieho milosrdenstva v Starom zákone. Ukazuje na Pánovo milosrdenstvo, ako sa prejavovalo nepretržite od počiatku dejín vyvoleného národa, ktorý sa „stále s dôverou obracal na Božie milosrdenstvo tak vo svojich nehodách, ako aj pri povedomí svojej viny.“
Pozoruhodná je analýza a exegéza hebrejských výrazov, označujúcich pojem „milosrdenstva“. Ide o pojmy „hesed“ (= vnútorný cit dobroty, ktorý zaväzuje prejavovať druhému dobro) a „rahamin“ (=materinská láska, nežnosť, trpezlivosť, …). Prvý z nich je skôr mužskou vlastnosťou, druhý skôr ženskou, konštatuje pápež. Obidva však označujú vernosť Boha voči človeku.
Pápež dokazuje, že nielen Boh Nového zákona, ale aj Boh Starého zákona je Bohom lásky, ktorý verne zachováva svoju zmluvu o láske i vtedy, keď ju druhá strana (človek) porušuje. Odvoláva sa pritom na viacero starozákonných textov: „začiatok dejín Sudcov, modlitba Šalamúna pri posviacke kostola, čiastka Micheášovho proroctva, potešujúce prísľuby Izaiášove, úpenlivé prosby Židov odvlečených do zajatia, obnova zmluvy po návrate zo zajatia“.
Ján Pavol II. prináša aj prenikavú analýzu a exegézu podobenstva o márnotratnom synovi (kapitola IV) v nadväznosti na starozákonné chápanie Božieho milosrdenstva:
„Niet pochybností o tom, že postava otca … poukazuje na Boha ako na Otca. Správanie sa otca v tomto podobenstve, celý spôsob jeho konania, v ktorom sa prejavujú jeho vnútorné city, nám dáva podnet k tomu, aby sme jednotlivé zložky starozákonného pojmu milosrdenstva videli v úplne novej spojitosti, ktorá sa vyznačuje veľkou jednoduchosťou a hĺbkou. Otec márnotratného syna ostáva totiž verný svojmu otcovstvu, verný svojej láske, ktorú svojmu synovi vždy preukazoval. … Vernosť otca voči sebe je celá zameraná na ľudskosť a dôstojnosť strateného syna. Najmä toto vysvetľuje veľkú otcovu radosť pri synovom návrate“ (b. 4).
| A tu sa opäť dostávame k centrálnej myšlienke pontifikátu Jána Pavla II. –znovuzískanie dôstojnosti človeka v Bohu, oslobodenie ľudí od strachu a úzkosti, ohlasovanie Božieho slova, plného nádeje pre každého jednotlivca, nech by akokoľvek vo svojom živote padol. V tom spočíva pochopenie milosrdného Boha – Otca a jeho vzťahu k človeku, ako ho prezentoval Ján Pavol II. na základe hlbokého poznania, prežívania a zapáleného odovzdávania Božieho slova. |
- Biblický pohľad Jána Pavla II. na Ježiša Krista
Celý pontifikát Jána Pavla II. bol poznačený jeho mimoriadnym vzťahom ku Kristovi, o čom svedčia aj vyššie spomínané slová: „Otvorte Kristovi dvere dokorán …“
Čo tým chcel nový pápež povedať?
Zdá sa, že na prvom mieste pozýval kresťanov, aby sa otvorili jeho Slovu. V tomto videl hlavný základ evanjelizácii sveta. Prečo?
Možno aj opreto, lebo – ako sám hovorí – „nie je ľahké byť autentickými kresťanmi v kontexte modernej spoločnosti, preniknutej formami obnovujúceho sa pohanstva“.[3] Preto pápež dával veľký dôraz aj vo svojich príhovoroch na dobré poznanie Svätého písma a na život podľa neho.
Ján Pavol II. veľmi jasne videl, že mentalita súčasnej civilizácie je preniknutá rôznymi protikresťanskými i protináboženskými prúdmi, a preto chcel vybudovať na pôvodných základoch civilizáciu, skutočne hodnú človeka. Ako hovorí vo svojej prvej encyklike:
„Akú veľkú cenu musí mať v očiach Stvoriteľa človek, keď si zaslúžil takého vznešeného Vykupiteľa, keď Boh dal svojho jednorodeného syna, aby človek nezahynul … ale aby mal život večný (Jn 3,16). Tento hlboký úžas nad hodnotou a dôstojnosťou človeka sa volá evanjelium, čiže radostná zvesť. A nazýva sa kresťanstvom.“[4]
Teda pápež vidí v Ježišovi Kristovi, Vykupiteľovi človeka, a v jeho slove jediné riešenie, ktoré pomôže kresťanom stať sa autentickými. Preto aj hovorí:
„Prosím vás, aby ste si zachovali nedotknutú vieru v Ježiša Spasiteľa, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych. Počúvajte jeho evanjelium, ktoré vám Cirkev neustále predkladá nezmenene verné pôvodnej tradícii. Vychovávajte svoje deti tak, aby zachovávali Desatoro a učte ich prosiť Boha o odvahu potrebnú na to, aby dokázali čeliť prevládajúcim názorom, keď sú v protiklade s evanjeliom. Nebojte sa kráčať proti prúdu. Dnes, väčšmi ako kedykoľvek predtým, potrebuje svet novosť evanjelia, aby nezahynul v šíriacom sa konformizme masovej civilizácie.“ [5]
„…zachovať si nedotknutú vieru v Ježiša…“
V mnohých katolíkoch, ktorí sa ešte hlásia ku katolicizmu, sa oslabila viera v Boha ako osobu, a potom i viera v Ježiša Krista ako Božieho Syna. Aj na Cirkev sa pozerajú s predsudkami, a nie ako na sviatosť, ako na objektívny, nemanipulovateľný dar, ktorým nás Kristus obdaroval. Ako si môže súčasný kresťan pri týchto názoroch a rozmanitých špekuláciách zachovať čistotu viery?
Svätý Otec Ján Pavol II dáva na to odpoveď v posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe: „…Cirkev darovala Európe najvzácnejší dar, aký mohla dať: vieru v Ježiša Krista, prameň nádeje, ktorý nemôže sklamať, dar, ktorý sa stal základom duchovnej a kultúrnej jednoty európskych národov…“ [6]
Pápež ďalej nadšene vyhlasuje: „Áno, po dvoch tisícročiach predstupuje Cirkev na začiatku tretieho tisícročia s tým istým posolstvom, ktorý tvorí jej jedinečný poklad: Ježiš Kristus je Pán, v ňom je spása a v nikom inom (porov. Sk 4,12). Na základe tohto vierovyznania rodí sa v našom srdci a zaznieva z naších pier radostné vyznanie našej nádeje: Ty, Pane, zmŕtvychvstalý a živý, si stále novou nádejou Cirkvi a ľudstva: ty si medzi nami »nádej slávy« (Kol 1, 27).“[7]
Toto jednoznačné vyjadrenie pápeža o Ježišovi Kristovi pochádza z vernosti Božiemu slovu. Ján Pavol II. vo svojich prejavoch mnohokrát opakoval, že Ježiš Kristus je naša nádej, lebo on – večné Slovo Boha, ktoré od večnosti spočíva „v lone Otca“ (Jn 1, 18) nás tak miloval, že prijal na seba našu ľudskú prirodzenosť a vo všetkom, okrem hriechu, sa stal účastný na našom živote, aby nás spasil. Vyznanie tejto pravdy tvorí jadro kresťanskej viery. Pápež túto pravdu hlboko kontemploval. Priam pavlovsky nazeral na Ježiša Krista, ako sa skláňa ku každému človekovi ako milosrdný Samaritán.
- Biblický pohľad Jána Pavla II. na Ducha Svätého pôsobiaceho v Cirkvi
Boh nám zjavil svoje slovo, ktoré však nedokážeme pochopiť len prostredníctvom našej jedinečnej intelektuálnej schopnosti. Z vnútornej logiky Zjavenia vyplýva, že výklad tohto slova sa nemôže zaobísť bez osobitného daru Ducha Svätého. A ten sa dostáva len prostredníctvom Cirkvi.
| Teda Božie slovo by sa bez Cirkvi nemohlo ďalej odovzdávať a uchovávať, čo však je možné preto, lebo v Cirkvi pôsobí Duch Svätý. |
V duchu tohto poznania Ján Pavol II píše v úvode k dokumentu pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi takto:
„Cirkev Kristova berie vážne realizmus Vtelenia a tým prikladá historicko-kritickému štúdiu Biblie veľký význam. … Jednako však toto štúdium nestačí. Aby bol zachovaný súvis medzi vierou Cirkvi a inšpiráciou Písma, musí katolícka exegéza dbať o to, aby neostala stáť pri ľudskom aspekte biblických textov. Ona má a musí predovšetkým pomáhať kresťanskému ľudu lepšie vidieť v textoch Božie slovo …“[8]
Svätý Otec tu jasne zdôrazňuje, aby sa nestrácal zo zreteľa hlavný cieľ exegézy – t.j. ohlasovanie Krista a jeho blahozvesti. Povzbudzuje aj samotných exegétov, aby žili horlivým duchovným životom, videli v textoch Božie slovo a podľa neho žili vo viere a v láske. Pripomína encykliku Providentissimus Deus od pápeža Leva XIII. (18.11.1893) a jeho výzvu, že sväté knihy sú nám dané od Ducha Svätého, takže k ich porozumeniu a k vykladaniu vždy potrebujeme zostúpenie toho istého Ducha Svätého. Preto o jeho svetlo a milosť potrebujeme prosiť v pokornej modlitbe.[9]
| Pápež nás vyzýva k učenlivosti voči Duchu Svätému, ktorý nám pomáha pochopiť Písmo, ale sa aj otvoriť pre staronový poklad tradície – pre exegézu cirkevných otcov. |
Ján Pavol II. vyzýva:
„…exegéti… zdôrazňovali nevyhnutnosť toho, že na každý biblický text sa treba dívať ako na časť celého Cirkvou uznaného kánonu Svätého písma a tiež že sa musí venovať väčšia pozornosť exegetickým príspevkom cirkevných otcov. Byť verný Cirkvi totiž znamená zaradiť sa do prúdu veľkého podania – tradície, ktoré je pod vedením Učiteľského úradu zabezpečené zvláštnou prítomnosťou Ducha Svätého.“[10]
Exegétom odporúča, aby im ležala na srdci starostlivosť o kázanie Božieho slova, aby sa nestratili na spletitých cestách abstraktného vedeckého výskumu, čo by ich mohlo vzdialiť od pravého zmyslu Písma. Tento zmysel sa nedá oddeliť od jeho určenia, ktoré spočíva v privádzaní veriacich do osobného kontaktu s Bohom.
| Je to však výzva nielen pre renomovaných exegétov, ale aj pre všetkých kňazov, katechétov, vychovávateľov a aj rodičov, ktorí majú (každý podľa svojho povolania) ohlasovať Božie slovo dušiam, ktoré sú im od Boha zverené:
– poznávať Sväté písmo, – žiť podľa neho každodenný život, – dopĺňať si poznanie Písma aj inou literatúrou … Len takto duchovne formovaní a naplnení kresťania dokážu z plnosti srdca odovzdávať poznanie Boha a jeho vôle aj iným ľuďom. |
Ján Pavol II si uvedomoval, že opravdivý vzťah k Bohu sa začína u dieťaťa v rodine. Preto napísal už po roku svojho pontifikátu v exhortácii Catechesi tradendae:
„Rozhodujúci význam má často to, čo malé dieťatko dostáva od svojich rodičov a od rodinného prostredia ako prvé poznatky katechézy. Bude to azda iba jednoduché poukázanie na nebeského Otca, dobrého a starostlivého, ku ktorému sa naučí obracať svoje srdce. … Nemožno ani dosť zdôrazniť kresťanským rodičom, aby nezanedbali predčasnú iniciáciu, pri ktorej sa schopnosti dieťaťa zapájajú do životného vzťahu s Bohom.“[11]
Pápež odporúča pokračovať vo výchove aj s rastúcim vekom dieťaťa, a preto múdro radí, ako formovať svedomie staršieho dieťaťa a dospievajúceho:
„Poukázanie na Ježiša Krista ako na priateľa, vodcu a vzor, obdivuhodný síce a predsa napodobňovateľný. Objavenie jeho posolstva, ktoré dáva odpoveď na základné otázky. Objavenie plánu lásky Krista Spasiteľa … všetko toto môže poskytnúť základ pre autentickú výchovu vo viere. Predovšetkým však tajomstvá Ježišovho umučenia a smrti, ktorým svätý Pavol pripisuje zásluhu nášho slávneho zmŕtvychvstania, môžu veľa povedať svedomiu a srdcu dospievajúceho.“[12]
Slová, ktoré napísal pápež o dvadsať rokov neskôr, ešte viac vyzývajú k eliášovskej horlivosti denne ohlasovať a vydávať svedectvo evanjeliu nádeje v rodinách, v Cirkvi i vo svete. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte“, totiž hovorí:
„Nepochybnou prioritou pre Cirkev na začiatku nového tisícročia je živiť nás Božím slovom, aby sme sa stali služobníkmi Slova v našom evanjelizačnom poslaní. Treba si uvedomiť, že už aj v krajinách prvotnej evanjelizácie stav »kresťanskej spoločnosti«, ktorá … vychádzala výslovne z evanjeliových hodnôt, patrí minulosti. … Veľa ráz som v týchto rokoch opakoval výzvu na novú evanjelizáciu. Dnes ju znova zdôrazňujem predovšetkým preto, aby som naznačil, že je potrebné, aby sme v sebe znovu zapálili počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého. … Treba sa obrátiť na dospelých, rodiny, na mladých i na deti, a nikdy neskrývať ani najradikálnejšie požiadavky evanjeliového posolstva“.[13]
Pápež Ján Pavol II takto reagoval proti rôznym „obnovujúcim sa formám novodobého pohanstva“ (porov. vyššie). Vzťah k Ježišovi Kristovi je podľa neho potrebné postaviť na dobrom poznaní, prežívaní a ohlasovaní Božieho slova.
V exhortácii Ecclesia in Europa – Cirkev v Európe novú evanjelizáciu nazval milosťou a vlastným povolaním Cirkvi, jej najhlbšou identitou a hlavnou úlohou, ktorú má Cirkev v novom tisícročí splniť. Nádherne sa prihovoril Cirkvi v Európe, keď povedal: „Ohlasovanie Ježiša, evanjelium nádeje, by malo byť tvojou hrdosťou a zmyslom tvojej existencie. S obnoveným zápalom pokračuj v tom misionárskom duchu, ktorý počnúc ohlasovaním apoštolov Petra a Pavla počas dvoch tisícov rokov oduševňoval toľkých svätých – mužov a ženy – a urobil z nich autentických ohlasovateľov evanjelia na európskom kontinente!“[14]
[1] WEIGL G., Svedok nádeje I., Slovart, Bratislava 2000, s. 246.
[2] Ján Pavol II. poukazuje aj na to, že s týmito prvými dvoma encyklikami súvisí aj tretia – Dominum et Vivificantem – Pán a oživovateľ. Ide teda o akúsi trilógiu, ktorá vznikala postupne podľa toho, ako pápež odhaľoval najaktuálnejšie duchovné potreby ľudstva. Porov. Dominum et Vivificantem, bod. 9.
[3] JÁN PAVOL II., Boží plán – Desatoro pre nové tisícročie, Lúč, Bratislava 1996, s. 8.
[4] Redemptor hominis, bod 10.
[5] JÁN PAVOL II., Boží plán – Desatoro pre nové tisícročie,
[6] Ecclesia in Europa, bod 18.
[7] Tamže.
[8] Interpretácia Biblie v Cirkvi, s. 15-17.
[9] Porov. Interpretácia Biblie v Cirkvi, s. 17.
[10] Tamže s. 19.
[11] Catechesi tradendae, bod 36.
[12] Catechesi tradendae, bod 38.
[13] Bod 40.
[14] Porov. Eccleisa in Europa, bod 45.