Štvrtá téma

 

Ježiš uzdravuje syna kráľovského úradníka v Kafarnaume
(Jn 4, 46-54)

 

Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal:  “Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.” Kráľovský úradník mu hovoril: “Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!” Ježiš mu povedal: “Choď, tvoj syn žije!” On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili že jeho dieťa žije.  Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: “Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: “Tvoj syn žije.” A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.

 

Úvodná poznámka -zmysel zázraku

• Aj tento zázrak má úlohu “znamenia”, ktorým Ježiš dokazuje svoje spasiteľské poslanie (porov. Jn 2, 11; 4,54) – to je ústredná myšlienka Jánovho evanjelia. Pomocou znamení zjavoval aj svoju slávu.
• Zázraky sú akoby ukazovatelia ciest, ktoré človeku ukazujú smer, ktorým má ísť. Ten, kto pochopí ich význam a postupuje podľa nich, príde k Ježišovi. A Ježišove zázraky majú byť pozvaním k tomu, aby sa človek vydal na cestu viery, aby jeho viera bola hlbšia.
• Nebezpečenstvom je, ak človek na zázrakoch bude ľpieť. Môžu mu prístup k pravej Ježišovej podstate skôr uzavrieť než otvoriť. Vidieť to aj na Ježišovej poznámke kafarnaumskému otcovi – “Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte” (Jn 4,48); alebo v Ježišovej reči po zázračnom rozmnožení chlebov – Ježiš vyčíta ľuďom, ktorí ho hľadajú, že ho nehľadajú preto, že videli znamenia, ale preto že jedli chleby a nasýtili sa (Jn 6,26). Vo svojom hľadaní zostávajú len pri mimoriadnej udalosti, ale nepoznávajú vnútorný zmysel zázraku, ako znamenia, zjavenia Ježiša Krista.
• O kafarnaumskom otcovi môžeme totiž povedať, že vopred, bez momentálneho zjavného dôkazu uveril slovu, ktoré mu Ježiš povedal, a odišiel vo viere domov (Jn 4, 50). Toto je v Ježišových očiach viera, ktorú hľadá a ktorú stavia ako ideál pred zraky  tých, ktorí nebudú mať v budúcich generáciách takú výsadu ako priami svedkovia Ježišových znamení. Takýto význam mali aj Ježišove slová adresované Tomášovi: “Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili” ( Jn 20,29).

2. Komentár kJn 4, 46-54

• Ježiš svojím opätovným príchodom do Galiley stavia na základoch, ktoré si vybudoval prvým znamením na svadbe v Káne, ale aj znameniami, ktoré vykonal cez sviatky v Jeruzaleme (porov. 4, 45). Tu sa potvrdzuje Ježišova snaha prinášať vieru všade tam, kde o ňu prejavia určitý záujem; v prvom rade však “ovciam strateným z domu Izraela” (porov. Mk 10, 5).
• Úradník bol zrejme v službách tetrarchu Herodesa Antipasa, ktorého volali kráľom, preto sa tu spomína výraz „kráľovský úradník”. Bol to pravdepodobne Žid, nie pohan, ako kafarnaumský stotník u Mt 8,5-13 a Lk 7,1-10.
• Kafarnaum = Kapharnaum = Capernaum = Kefar Nahum = Nahumova dedina.

Nachádza sa na severozápadnom pobreží Genezaretského jazera, 3-4 km od ústia Jordánu do jazera. Podľa starej židovskej tradície mesto pomenovali podľa jedného z 12 malých prorokov – Nahuma (7. stor. pr. Kr.). Bola to významná usadlosť ležiaca na starodávnej ceste do Damasku. Tu sa na určitý čas usadil aj Ježiš, keď ho odmietli jeho vlastní v Nazarete, sem sa podľa tradície priženil aj Šimon – Peter. V Kafarnaume vykonal Ježiš dvanásť zázrakov, no napriek tomu obyvatelia mesta v Ježiša neuverili, preto ich opustil a mestu predpovedal skazu – čo sa aj stalo. Dnes sú z Kafarnauma iba rozvaliny. Vzdialenosť Kafarnauma a Kány mohla byť vyše 30 km (celodenné pešie putovanie).

• „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie“ (v. 49) – otec chorého chlapca už prejavil počiatočnú vieru, ktorú získal pravdepodobne z počutia o Ježišových mimoriadnych činoch (možno bol aj svedkom niektorého z nich v Kafarnaume) a ku ktorej sa utieka v situácii, kedy zlyhali všetky prirodzené prostriedky na záchranu syna.

Naliehavosť otcovej prosby zdôrazňuje aj udanie časového limitu – “kým mi dieťa neumrie”. Svedčí to zároveň o otcovom vnútornom zápase – on aj verí Ježišovi, ale má aj obavu, či zasiahne včas. Je celkom prirodzené, že nemá ešte dôvod považovať Ježiša za Pána nad životom a smrťou, ale iba za mocného divotvorcu.  Preto Ježišovi verí – ale iba po hranicu chlapcovej smrti. Jeho postoj sa veľmi podobá postoju otca, ktorý v Mk 9, 24 plný vnútornej rozpoltenosti volá: “Verím. Pomôž mojej nevere!”

• „Choď, tvoj syn žije“ (v. 50) – zdá sa, že Ježiš skúma vieru kafarnaumského otca, či je založená na zázrakoch alebo na Božom slove. On však uveril Ježišovmu slovu, a tým dokázal, že jeho viera je správna. Práve táto príhoda ukazuje, čo je podľa Jána pravá viera. Je to viera v Ježišovo slovo bez toho, aby človek predtým videl zázrak.
• „A uveril on i celý jeho dom“ (v. 53) – tento verš je zavŕšením postupnosti, s akou sa šíri pravá viera v Ježišovo slovo:
• najprv sa u človeka objaví počiatočná nedokonalá viera prameniaca z počutia a túžiaca po naplnení;
• potom človek predkladá s vierou prosbu Ježišovi;
• Ježiš podrobuje vieru skúške;
• človek uverí Ježišovi;
• Ježiš napĺňa (odmieňa) vieru človeka svojím mocným skutkom (zázrakom);
• viera človeka potom ešte väčšmi vzrastie;

–    človek šíri vieru v Ježiša aj ďalej.

3. Jánova teológia v Jn 4,46 – 54

• Keď prichádza kafarnaumský otec prosiť Ježiša o uzdravenie syna, robí tak preto, lebo sa dozvedel, že Ježiš zmôže viac než iní. Zdá sa, akoby Ježiš mohol mať z toho radosť a vidieť v tomto postoji prejav viery. No Ježiš vidí hlbšie – kafarnaumského otca, hoci prichádza k Ježišovi s dôverou, ženie len telesná núdza. Hľadá pomoc u Ježiša, keď zlyhalo všetko ostatné. To ešte nie je viera. To je akési očakávanie zázraku, túžba po riešení svojho problému – a to aj s možnosťou, že (ak bude treba) uverím.
• A ak by sa aj v tomto mužovi zrodila po synovom uzdravení z vďačnosti akási viera, zostala by bez koreňov. Ježiš by bol pre neho divotvorca, ale asi nič viac. Z celého dialógu, ktorý Ján opisuje dosť podrobne, môžeme usudzovať, že myslenie Ježiša Krista bolo nasledovné: Ježiš vidí, že otec prichádza k nemu síce v núdzi, ale v podstate bez viery, že on je Božím Synom a že by sa dnes mohli diať opravdivé zázraky. Počul len, že Ježiš ovláda akúsi väčšiu silu, a preto prichádza s  týmto svojím veľkým problémom k nemu a dúfa v neho ako v poslednú možnosť, ktorá nemusí, ale môže vyjsť.
  (Porov. KOREC, J.CH., Nad Evanjeliom podľa Jána, Dobrá kniha 1994, s. 126-127.)
• Preto Ježiš podrobuje muža akejsi skúške, v ktorej on obstál.
• Jánovo evanjelium výslovne poukazuje na rozdiel medzi Ježišom a Jánom Krstiteľom práve v konaní “znamení” (porov. Jn 10, 41). “Prameň Q” (podľa svojho zamerania mal zhromažďovať predovšetkým Ježišove výroky) sa zmieňuje len o jednom zázraku – práve o uzdravení syna kafarnaumského otca (Jn 4, 46-54), avšak aj niektoré výroky svedčia o tom, že i “Prameň Q” vedel o Ježišovej zázračnej činnosti.
• No moc konať zázraky nie je niečo, čo by bolo vlastné iba Ježišovi. Veď v Starom zákone je pripisovaných dosť zázrakov napr. Eliášovi a jeho žiakovi Elizeovi (1 Kr 17, 8-24; 2 Kr 4-8).

Aj v helenistickej kultúre nachádzame miesta, kde boli slávne svätyne, v ktorých dochádzalo k zázračným uzdraveniam (ako napr. Epidauros a Kos) a kde pôsobili “Boží ľudia” obdarení zvláštnou mocou – ako Apollonius z Tyany, súčasník Pavla apoštola.

Teda zázraky ako také by ešte nemuseli byť dôkazom Ježišovej božskej absolútnej moci. Zvláštne nie je to, že Ježiš konal zázraky, ale to, ako ich chápal, aký vzťah mali k jeho posolstvu. Tak to vo svojom evanjeliu podáva Ján.

Možno teda konštatovať, že Ježiš nekonal zázraky pre svoj zisk, odmenu (porov. Jn 6, 15), kvôli vonkajšiemu dojmu (Mt 8, 4; Mt 9, 30) alebo aby niekoho potrestal (porov. Lk 9, 54). Zdráha sa konať zvlášť nápadné zázraky na dôkaz pravosti svojho poslania. Nikdy sa nedal naviesť na rolu “zázračného muža”. Ba keď niekto chcel od neho mimoriadne znamenie z neba, ostro to odmietol (Lk 23, 8-12).

• Ježiš vidí svoje zázraky iba v úzkej súvislosti so svojím posolstvom o Božom kráľovstve, ktoré mu zveril Otec.[1] Ony sú znamením prítomnosti spásonosnej Božej moci a ako také sú výrečnými skutočnosťami, ktoré premieňajú toto posolstvo do viditeľnej a vnímateľnej roviny. A naopak – iba prijatie tohto posolstva pomáha Ježišove zázračné skutky pochopiť. Totiž, podľa záverečných slov Jánovho evanjelia (20,31): evanjelium bolo “napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.”

Autorovi teda išlo predovšetkým o vieru v Ježiša, Božieho Syna (kristologická výpoveď)[2] a o spásonosný význam tejto viery (soteriologická výpoveď)[3], pričom kristológia stojí v službách soteriológie. Pravdu, že Ježiš je Mesiáš, zdôrazňuje Ján na viacerých miestach a potvrdzuje ju Ježišovými znameniami.

Ale tieto znamenia sú prístupné len veriacim a chápu ich iba tí, ktorí sú pre toto posolstvo otvorení (Mk 6, 5; 10,52; 9, 24; Lk 17, 19; Jn 4, 46-53). A takým bol – či skôr stal sa –  aj kráľovský úradník a otec chorého syna.

ooo

Ako prišlo k tomu, že kafarnaumský otec sa stal veriacim?

• On sa už od prvých okamihov stretnutia s Ježišom neodvracia od viery, ktorú požaduje Ježiš, ale zatiaľ túto vieru podmieňuje tým, čo sa stane s jeho synom.
• Toto je síce lepšie východisko k stretnutiu s Ježišom než vzdorovité odmietanie, no predsa len je to nerozhodný a váhavý postoj – a preto veľmi nedokonalý vo vzťahu k Ježišovi. Ježiš chce muža očistiť od tohto postoja. Preto ho vystaví skúške. Povie jemu a všetkým podobným tieto vyčítavé slová: “Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte” (4,48).
• Zo životnej skúsenosti vieme, že ľudia najprv požadujú dôkaz Ježišovej moci a tvrdia, že až potom mu uveria. Takáto viera sa podobá obchodu – je vypočítavá.
• No viera, ktorú žiada Ježiš, má byť vzájomnou dôverou a oddanosťou, a to bez akýchkoľvek výhrad a podmienok. Takúto vieru kráľovský úradník zatiaľ nepozná.
• Ježiš mu však pomáha, aby ju získal. Z evanjeliového textu nevieme, aké gestá či výzor tváre sprevádzali dialóg Ježiša s týmto mužom. Musíme však logicky predpokladať, že neboli zanedbateľné a že z Ježišovej osobnosti vyžarovala sila, autorita a príťažlivé čaro (porov. “divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst” Lk 4, 22; “Nikdy tak človek nehovoril” Jn 7, 44-46). Preto keď Ježiš podrobí otca skúške, on uverí Ježišovmu slovu a odchádza domov.
• Oslovený otec musel vycítiť, že Ježiš je hodný dôvery, a preto už nenástojí, aby šiel s ním do Kafarnauma. Uveril a šiel. A na druhej strane Ježiš (ako dobrý pedagóg) musel dať pocítiť tomuto utrápenému mužovi, že mu dôveruje a predpokladá, že Ježišovu ťažkú požiadavku viery v jeho slovo bude schopný uskutočniť. Takto rástla medzi nimi vzájomná dôvera.
• Kafarnaumský otec sa stáva veľkým. Odchádza od Ježiša iba s dôverou v srdci v neho a v jeho slová. Jeho viera sa stáva poslušnosťou. A Ján len stroho konštatuje: “On  uveril Ježišovmu slovu a šiel” (4, 50).
• Prvá časť Ježišovho zázraku sa uskutočnila na skúšanom otcovi, druhá časť – ako odmena – na uzdravenom synovi.
• Evanjelista Ján uzatvára celý príbeh slovami: “A uveril on i celý jeho dom” (4, 53); teda celá jeho rodina.

4. Duchovné posolstvo pre otcov z príbehu o kafarnaumskom otcovi

• Ide o muža, ktorý mal pomerne vysoké spoločenské postavenie, disponoval aj inými možnosťami, ako pomôcť chorému synovi. Napriek tomu však ľudské prostriedky zlyhali a syn zomieral. Zostala už iba jedna nádej – mimoriadny zásah Divotvorcu, ktorý sa pomaly stával známym v celej krajine. Keď sa otec dopočul o jeho príchode do Galiley, zanechal svoje spoločenské postavenie a sám sa vydal na namáhavú jednodňovú cestu za Ježišom. Predtým pravdepodobne lekári sami ochotne prichádzali do jeho domu na zavolanie – teraz musí on podstúpiť námahu, aby sa stretol s Ježišom.
• Kafarnaumský otec tu prejavil obdivuhodnú črtu: obetavosť, ktorá sa nezľakne ani fyzickej námahy, ani pokorenia, ani neistoty pokiaľ ide o výsledok. Takáto obetavosť môže prameniť jedine z nezištnej lásky.
• Na týchto prirodzených kvalitách otca Ježiš stavia nadprirodzené – on odhadol charakter muža a vedel, čo si môže voči nemu dovoliť. Vedel, že obetavý milujúci otec bude schopný podstúpiť aj ďalšiu skúšku pre svoje dieťa. No táto skúška nemala byť iba akousi daňou za následné uzdravenie. Ježišovi ide vždy o viac, než iba o pomoc v telesnej oblasti. Ježiš nechcel pomôcť len chorému chlapcovi, ale chcel sa predovšetkým zjaviť tomuto mužovi, cez neho celému jeho domu a ďalším ľuďom. Takto chcel šíriť vieru v seba ako Božieho Syna a Spasiteľa; a to nie pre svoju slávu, ale na oslavu Otca a pre dobro ľudí. Uzdravenie chorého dieťaťa teda malo priniesť nepomerne viac, než iba úľavu vo fyzickom utrpení.
• Kafarnaumský otec v skúške obstál, hoci nebola ľahká. Možno by radšej prijal ďalšiu fyzickú námahu alebo bolesť, alebo finančnú stratu – ale on mal podstúpiť neistotu, že ešte veľa hodín si nebude môcť skúsenosťou overiť pravdivosť Ježišovho slova. Tento muž teda prejavil veľkú duchovnú silu a sebaovládanie, ktoré potrebuje každý otec pri vedení svojej rodiny a pri výchove detí; veď sa denne dostáva do mnohých nepredvídaných situácií.
• No najpozitívnejšou črtou tohto otca je jeho viera v Ježišovo slovo. Isteže, nebola od začiatku zrelou, prechádzala vývojom, avšak muž sa postupne úspešne dostával od nižšieho stupňa k vyššiemu: od tej počiatočnej viery, ktorá ho vôbec priviedla k Ježišovi; cez tú pomaly vzrastajúcu, ktorú prejavil, keď uveril Ježišovej autorite a na jeho slovo odišiel domov; až po tú zrelú vieru, ktorá sa opierala o osobnú skúsenosť s Ježišovým slovom a začala prinášať aj ovocie.
• Kresťanský otec potrebuje takýto rast viery práve v dnešnej dobe, poznačenej skepsou a praktickým materializmom. Potrebuje vieru v Ježišovo slovo, ktoré je slovom Otca. Sám Ježiš to viackrát veľmi jasne vyjadruje: “Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec” (Jn 12, 58). “A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal” (Jn 14, 24).
• Otec rodiny je týmto postavený pred imperatív zjednocovania sa prostredníctvom Ježiša s tým Otcom, ktorý je na nebesiach a ktorého by mal vo svojej malej domácej Cirkvi reprezentovať. Ježišovo prostredníctvo tu však zohráva kľúčovú úlohu. Preto by si mal kresťanský otec rodiny osvojovať Ježišovo slovo a ním usmerňovať a viesť svoju rodinu – teda privádzať k viere “celý svoj dom”. A pod touto vierou rozumieme harmonický život, v ktorom je na prvom mieste plnenie Božej vôle, od čoho sa odvíja spokojnosť a šťastie jednotlivca, celej rodiny, ba aj širšieho spoločenstva.

 

[1] “Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn.”Katechizmus katolíckej Cirkvi, bod 548.

[2] “Pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne spojená s vierou v toho, ktorého on poslal: v jeho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. Boh nám povedal, aby sme ho počúvali.” Tamtiež, bod 151.

[3] “Meno Ježiš znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu.”Tamtiež, bod 432.