Tretia téma JPII

JÁN PAVOL II. – pápež, ktorý formoval človeka a rodiny

 

• Sv. Ján Pavol II. bol známy vrúcnym vzťahom k človeku – ľudská dôstojnosť, úcta voči každému človeku, ochrana života od počatia po prirodzenú smrť, obnova rodiny – to boli kľúčové témy jeho pontifikátu. O tom svedčia aj jeho diela pred nástupom na pápežský stolec i po ňom.
• Pápež poukazoval na veľkosť človeka a rodiny; pričom rodinu považuje za miesto, kde sa má realizovať celý ľudský život od počatia až po smrť.

• Považujeme za potrebné v našom inštitúte (ktorý vznikol práve vďaka sv. JP2), aby sme si pripomínali, čo nám hovoril, a meditovali o jeho myšlienkach, ktoré nielen poukazovali na určité pravdy, ale aj formovali ľudské srdcia, aby podľa tých právd žili.
• JP2 totiž vo svojich príhovoroch a spisoch podával aj praktické rady, ako formovať jednotlivca aj celé rodiny, aby žili podľa Božej vôle – čo znamená žiť spokojne a šťastne.

ooo

• Všetci poznáme cyklus jeho katechéz Ako muža a ženu ich stvoril – o človeku, o zmysle jeho stvorenia, o povolaní pre manželstvo alebo celibát, o vzťahu muža a ženy, o sviatosti manželstva. Začal ich tvoriť ešte ako kňaz. Od roku 1979 do roku 1984už ako pápež  ich prednášal počas stredajších audiencií. Stali sa základom jeho prevratnej „teológie tela.“ (Aj v slovenčine vyšli pod názvom Ako muža a ženu ich stvoril, Bratislava 2007.)
• Bola to akási „formácia sveta“, ktorá sa na začiatku 80. rokov dostávala cez médiá do celého sveta; s určitým fázovým posunom dokonca aj do nášho totalitného prostredia, kde sme ju potajme počúvali cez Vatikánsky rozhlas a rozmnožovali si ju v samizdatoch. Bola to formácia človeka, ktorou JP2 ako dobrý pastier reagoval na deformáciu v chápaní a žití ľudskej sexuality vtedajšej doby.
• V súčasnosti je teológia JP2 nevysychajúcim zdrojom ďalšieho štúdia a „rozmieňania na drobné“, keďže ide o náročné, ale veľmi obsažné a ešte texty. Postupne a podľa potreby ich budeme využívať aj my na našich formačných stretnutiach.

ooo

Aj encykliky, exhortácie a apoštolské listy  sv. Jána Pavla II. prinášajú veľa podnetov pre formáciu  človeka žijúceho v rodine.

 

• Encyklika Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka 1979) bola prvou encyklikou nového pápeža, ktorou sa na začiatku svojho pontifikátu obracia na „všetkých ľudí dobrej vôle“. Poukazuje na osobu Ježiša Krista – Vykupiteľa, ktorý je „stredom vesmíru a dejín“ (RH 1); a to z nového uhla pohľadu – z pohľadu jeho ľudskosti.
• Nosná myšlienka: „Kristus Vykupiteľ v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. A to je ľudský rozmer vykúpenia. V ňom (v Kristovi) nachádza človek svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti“ (RH 10). Doplňme: ak sa snažíme komunikovať s Kristom v jeho Slove a v Eucharistii, tak formujeme svoje srdce a nadobúdame plnšiu ľudskosť.

• Pápež vyzdvihuje v encyklike RH aj vzájomné spolužitie manželov ako hodnotu, ktorá je obrazom Kristovej „kráľovskej služby“ .
• „Na základe princípu ´kráľovskej služby´ musia usmerňovať svoj život manželia a rodičia, ženy a muži rozličného stavu a povolania… Práve v tom spočíva princíp spomínanej ´kráľovskej služby´, ktorá ukladá každému z nás povinnosť vyžadovať od seba samých podľa Kristovho príkladu presne to, na čo sme povolaní a na čo sme sa s pomocou Božej milosti osobne zaviazali, aby sme zodpovedali tomuto povolaniu… Manželia sa musia zo všetkých síl snažiť o to, aby vytrvali v manželskom zväzku a týmto svojím svedectvom lásky budovali rodinné spoločenstvo a vychovávali nové generácie ľudí, takisto schopných zasvätiť celý svoj život vlastnému povolaniu, čiže ´kráľovskej službe´, ktorej príklad a najkrajší vzor nám poskytol Ježiš Kristus“ (RH 21).
• Prijímanie týchto nárokov „kráľovskej služby“ podľa vzoru Krista formuje jednotlivca aj rodiny, ktoré podľa toho žijú.

ooo

• Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (O rodinnom spoločenstve 1981) je záverečný dokument po ukončení biskupskej synody o rodine v r. 1980. Poznáme ho, ale je veľmi užitočné, ak sa k nemu často vraciame; napr. ak sa stretneme s určitým problémom.
• Encyklika môže vniesť svetlo do mnohých problémov, ktoré trápia dnešného človeka a o ktorých tu Ján Pavol II. zasvätene píše: napr. úlohy muža a ženy v rodine, odovzdávanie života a prijímanie detí, výchova detí, vzťah k Cirkvi, modlitebný a sviatostný život v rodine, mimoriadne okolnosti v živote rodiny (miešané manželstvá, konflikty, rozvody,…).

ooo

• Apoštolský list Mulieris dignitatem (O dôstojnosti a povolaní ženy 1988) – pápež  ním nadväzuje na učenie II. vatikánskeho koncilu, ktorý po stáročiach určitého zaznávania vracia ženám dôstojnosť, Bohom danú. „Dôstojnosť ženy sa úzko spája s láskou, ktorú prijíma vzhľadom na svoju ženskosť, ako aj s láskou, ktorú ona opätuje“ (MD 30).
• „Žena nemôže nájsť samu seba inak, iba ak bude obdarovávať láskou iných.“ (MD 30)
• „Žena je silná … tým, že Boh jej ´zveruje človeka´ vždy a všade … Toto vedomie a to zásadné povolanie hovoria žene o dôstojnosti, akú dostáva od samého Boha a to ju robí ´statočnou´, posilňuje jej povolanie. Tiež takýmto spôsobom sa oná ´statočná žena´ (porov. Prís 31,10) stáva nezastupiteľnou oporou a žriedlom duchovnej sily pre iných, ktorí v nej pociťujú veľké duchovné energie. Týmto ´dokonalým ženám´ priveľa dlhujú ich rodiny a neraz  celé národy“ (MD 30).
• Tieto vyjadrenia ap. listu nielen čosi konštatujú, ale zároveň povzbudzujú ženy, aby pochopili, prijali a formovali svoje obdivuhodné poslanie dané Bohom. Ženskosť, ako ju stvoril Boh, je totiž v dnešnej dobe pošliapavaná. Kresťanská žena musí na sebe pracovať, nechať sa formovať Bohom aj Cirkvou, aby sa vzoprela súčasnému trendu deformovania ženy – či už ide o chápanie ženy ako erotického objektu či ženy – zvodkyne; alebo drsnej ženy kopírujúcej mužské vlastnosti.

ooo

• Apoštolská exhortácia Redemptoris custos (Ochranca Vykupiteľa 1989) charakterizuje postavu sv. Jozefa, ktorého (na našu škodu) poznáme len veľmi povrchne. Exhortácia podáva hlbokú analýzu  duchovnej veľkosti  tohto muža, ktorý je vzorom pre všetkých manželov a otcov.
• Jozef – manžel: bol to človek spravodlivý, ktorý úporne  uvažoval , keď sa dostal do problémov, hľadal Božiu vôľu. A Boh mu poslal odpoveď prostredníctvom anjela, ktorý sa mu zjavil vo sne.  „Podobne ako Mária, aj Jozef bol vo svojom živote … až do konca verný Božiemu volaniu. Zatiaľ čo Máriin život bol napĺňaním toho prvého fiat, vysloveného pri zvestovaní, Jozef vo chvíli svojho vlastného ´zvestovania´ nepovedal nič. Namiesto toho jednoducho ´urobil, ako mu prikázal Pánov anjel´ (Mt 1, 24). A toto prvé ´urobil´ sa stalo začiatkom Jozefovej cesty. Evanjeliá nezaznamenávajú dokonca ani jediné slovo, ktoré by Jozef na tejto ceste vyslovil. Jozefovo mlčanie je však mimoriadne výrečné: vďaka nemu môžeme pochopiť pravdu evanjeliového výroku, totiž že to bol ´človek spravodlivý´ (Mt 1, 19)“ (RC 17).
• Jozefa teda  charakterizujú najmä jeho spravodlivé skutky.
• Jozef – otec: jeho otcovstvo je konkrétne vyjadrené v tom, že „urobil zo svojho života službu, obetu tajomstvu vtelenia a vykupiteľskému poslaniu, ktoré je s ním spojené; že použil svoju zákonnú autoritu, ktorá mu nad Svätou rodinou patrila, takým spôsobom, v ktorom úplne daroval seba, svoj život i svoju prácu; že svoje prirodzené povolanie na rodinnú lásku premenil na nadprirodzené sebaobetovanie, obetovanie svojho srdca a všetkých svojich schopností na lásku v službe Mesiášovi, ktorý rástol v jeho dome“ (RH 8).
• Jozef a si vyvolil  Boh, aby bol „strážcom Pánovho narodenia,  tým, kto mal zodpovednosť postarať sa o riadny príchod Božieho Syna na svet v súlade s Božími ustanoveniami a ľudskými zákonmi. Celý takzvaný domáci alebo skrytý Ježišov život bol zverený pod Jozefovu ochranu.Jozef bol očitým svedkom narodenia. … bol tiež svedkom poklony pastierov … svedkom toho, ako i mudrci od východu vzdali svoj hold … zabezpečil obriezku Ježiša … udelenie mena … predstavenie v chráme … útek do Egypta… i návrat do Nazareta … mal podiel na tom, že Ježiš rástol „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i o ľudí“ (Lk 2, 52) … on mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na zabezpečení jedla, odevu a jeho vzdelávania v Zákone a v remesle, v súlade s povinnosťami určenými otcovi. (Porov. RC 10-16.)
• Pohľad na sv. Jozefa, tajomnú biblickú postavu, je výzvou pre mužov, aby ho nasledovali v jeho spravodlivosti, tichosti, vnútornej sile, prameniacej z dôvery v Boha, v sile  skutkov (nie slov)…

ooo

 

• Apoštolský list Gratissimam sane (List Jána Pavla II. rodinám 1994) vydaný v Roku rodiny bol tiež určený na kresťanskú formáciu rodín.
• Pápež povzbudzuje rodiny v prvom rade k modlitbe: Tento apoštolský list mal byť „predovšetkým prosbou ku Kristovi, aby zostával v každej ľudskej rodine; výzvou pre neho, aby prostredníctvom malej rodiny rodičov a detí prebýval vo veľkej rodine národov, aby sme všetci spolu s ním mohli skutočne povedať ´Otče náš!´ Treba, aby sa modlitba stala prevládajúcim prvkom Roka rodiny v Cirkvi: modlitba rodiny, modlitba za rodinu, modlitba s rodinou“ (GS 4).
• Modlitba je veľmi silným formačným prvkom –  tým, že necháva priestor Bohu, ktorý už pri samotnom procese modlitby mení srdce človeka; tým, že zjednocuje členov rodiny, ktorá sa spolu modlí za konkrétne úmysly; tým, že  spája mnohé rodiny do jedného spoločenstva…

 

ooo

Morálna zrelosť

• Súčasný človek (žijúci v manželstve či duchovnom povolaní) nielen kvôli osobnej požadovanej zrelosti a sebarealizácii, ale aj vzhľadom na svoju službu, musí v sebe pestovať rad nevyhnutných morálnych ľudských vlastností, ako je láska k pravde, čestnosť, úcta voči každej osobe, zmysel pre spravodlivosť, vernosť danému slovu, pravý súcit, dôslednosť, ale najmä vyrovnanosť pri posudzovaní a styku s ľuďmi. Tieto a iné vlastnosti pomôžu jemu, jeho rodine či inému spoločenstvu, v ktorom žije,  stať sa vyrovnanými, silnými a slobodnými osobnosťami, schopnými niesť ťarchu svojho povolania.
• Aj apoštol Pavol písal Filipanom o takejto ľudskej formácii ako o základe kresťanského života v pohanskom prostredí. Tento program vyjadril slovami: „Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné“ (Flp 4, 8).
• Súčasná rodina, ktorej členovia budú mať spomínané vlastnosti, dajú do svojho prostredia jeden z najvýraznejších znakov kresťanského svedectva a ukážu cestu k evanjeliovému postoju. Budú vedieť zaobchádzať s ľuďmi, stanú sa ľuďmi spoločenstva, preto budú prívetiví, pohostinní, úprimní v slovách a srdci, rozumní a diskrétni, veľkodušní a ochotní slúžiť iným. Budú so všetkými nadväzovať otvorené a bratské vzťahy, potešovať, odpúšťať im a chápať človeka.
• Apoštol Pavol v tomto duchu radí svojim spolupracovníkom Timotejovi a Títovi v Efezte a na Kréte, aby sa snažili o takéto ľudské vlastnosti a oni vo veľmi ťažkých prostrediach skutočne dokázali zasiať semeno evanjelia, ktoré prinášalo hojnú úrodu. (Porov. 1 Tim, 2 Tim.)
• Aj v našich spoločenstvách je veľmi potrebné, aby sme sa stávali zrelými ľuďmi, ktorí by súčasnému človekovi (ktorý paradoxne žije v dave a zároveň aj v osamelosti), prinášali posolstvo o hodnotách Kristovho evanjelia.
• Ako to docieliť?
• Najmä  spirituálnou formáciou v rodinách – sebavýchovou rodičov (za pomoci Cirkvi), výchovou detí, (ktorá by ich mala v dospelosti doviesť tiež k sebavýchove).
• V neposlednom rade aj celkovou klímou, ktorá by mala vládnuť v  našich rodinách (pokojné a kultúrne správanie, reč, poriadok a zdravý režim v domácnosti, primeraná disciplína, estetické stvárnenie priestorov, šport a ušľachtilé záľuby a pod.).

ooo

Citová zrelosť

• Súčasný človek žijúci najmä vo veľkých mestských zoskupeniach, stáva sa citlivejším na vzťahy v rodine a v akomkoľvek spoločenstve (farnosť, škola, pracovisko, …); je preto potrebné, aby bol aj citovo zrelý, aby zvládal náročné situácie života pokojne a rozvážne, aby ním city „nehádzali“od jedného extrému k druhému.
• Citová zrelosť predpokladá, že si človek uvedomí, akú úlohu v jeho živote hrá láska; a to láska v tom najširšom ponímaní.
• Ján Pavol II. hovorí: „Človek nemôže žiť bez lásky., Ak ju nepozná, ak sa s ňou nestretne, ak ju sám nepocíti a neosvojí si ju, ak sa na nej v živote nezúčastní, ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho život stráca zmysel“ (RH 10).
• A pápež dopĺňa tieto slová v exhortácii Pastores dabo vobis: „Ide tu o lásku, ktorá pohltí celú osobu, jej fyzické, psychické, duševné rozmery a zložky, a ktorá sa prejaví cez snubný význam ľudského tela, na základe ktorého sa jedna osoba oddá druhej a zároveň ju prijme“ (PDV 44).
• Vo výchove citovej zrelosti u mladých ľudí je potrebná  najmä:

• Sexuálna výchova (t.j. výchova k úcte voči každému človeku a k pozitívnemu vzťahu voči čistote;
• dôkladná výchova k slobode;
• výchova k mravnému svedomiu

• Správne zameraná sexuálna výchova smeruje k podporeniu a realizovaniu hlbokej pravdy o ľudskej láske, ktorú Ján Pavol II. výstižne nazýva „snubnou“. V nej ide o vzájomné, výlučné a nezištné darovanie sa druhému.  Od detstva by teda dieťa v rodine malo vidieť, že rodičia sa majú radi, sú k sebe navzájom nežní a úctiví, s úctou pristupujú aj k iným ľuďom, vedia druhým poslúžiť, nie sú egoistickí, ale láskaví a obetaví. To je dobré podhubie, z ktorého neskôr u dieťaťa vyrastajú  zrelé vzťahy rozličného druhu (nielen partnerské), založené na kresťanskej láske.
• Oblasť partnerských vzťahov vrátane sexuálneho rozmeru  treba deťom odkrývať postupne podľa toho, ako dozrievajú, ako sa pýtajú, ako sú schopné chápať. O tejto téme treba deťom hovoriť pokojne, prirodzene, s úctou a bez šteklivého podtónu. Čnosť čistoty nemá byť zosmiešňovaná.
• Nesprávne pochopená sexuálna výchova „ľudskú sexualitu banalizuje, chápe ju obmedzene a prežíva ochudobnene, lebo ju spája len s telom a egoistickými chúťkami“ (FC 37).
• Keď ide o výchovu k slobode, je potrebné, aby to bola výchova k úprimnej poslušnosti pravde o vlastnom bytí, k zmyslu vlastného života – čiže nezištnému darovaniu sa, ktorá je cestou a hlavným obsahom pravej sebarealizácie .
• Správne pochopená sloboda človeka si teda vyžaduje, aby bol človek sám sebe pánom, aby sa odvážne postavil a riešil rôzne formy egoizmu, individualizmu, aby sa veľkodušne otvoril pre potreby súčasného človeka a bol pripravený a pohotový pomôcť iným ľuďom v rôznych ťažkostiach života.
• Vnútorne slobodný človek zvláda záťažové situácie s nadhľadom a bez väčšej psychickej ujmy.
• K citovej zrelosti patrí aj výchova k mravnému svedomiu. Ide o formovanie vlastného ja, ktoré sa má naučiť poslušne prijať a naplniť mravné záväzky pochádzajúce z Božieho zákona a učenia Cirkvi. Má to byť vedomá, slobodná a láskyplná odpoveď na požiadavky Boha a jeho lásky k človeku (porov Pastores dabo vobis 46).
• Inými slovami, ide o výchovu jednotlivcov – kňazov, zasvätených, ale aj manželov a mládeže, aby počúvali hlas Svätého Boha, ktorý sa prihovára v našom srdci, aby spoznávali jeho vôľu a s láskou a odhodlane ju plnili.

 

Svedomie je silná zbraň voči citovej rozkolísanosti a neistote v rozhodovaní. Jeho formovanie (v duchu Božieho slova a učiteľského úradu Cirkvi) je veľká úloha pre kňazov, rodičov a všetky kategórie vychovávateľov.

 

 

 Položme si otázky:

• Mám záujem formovať sám seba, rásť vo viere a v  náboženskom poznaní?
• Mám svojho stáleho spovedníka? Dokážem sa s nám radiť o svojich problémoch a prijímať jeho rady?
• Vediem k takémuto postoju aj svoje deti?
• Som pre deti príkladom v prežívaní modlitby a sviatostného života?
• Snažím sa (každý deň) venovať aspoň krátky čas čítaniu Božieho slova a meditácii nad ním?
• Venujem nejaký čas v rámci týždňa čítaniu náboženskej literatúry (najmä spisov sv. Jána Pavla II.?)
• Viem si zariadiť čas tak, aby som niekedy aj vo všedný deň išiel na sv. omšu – podľa možností aj s deťmi?
• Aké je moje vonkajšie správanie a reč – doma, v práci, vo voľnom čase? Vyhýbam sa tvrdosti, ironizovaniu, sarkazmu, vulgárnostiam, nadávkam, ponižovaniu, …?
• Ako sa správam voči manželovi / manželke? Snažím sa vyjsť mu / jej v ústrety, vypočuť, pochopiť, povzbudiť, odpustiť, …? Nezosmiešňujem manžela / manželku, deti za to, čo neviem pochopiť, lebo mám inú povahu? Dokážem oceniť jeho službu rodine?
• Aké reči vedieme doma pri spoločných stolovaniach? Je tam priestor aj na duchovné témy, povzbudenia, pekné príklady zo života?
• Modlievame sa spolu ako rodina? Aké sú tieto naše modlitby? Netreba v nich niečo zmeniť?
• Mám vo svojom dni resp. týždni osobný priestor na ticho, uvažovanie s Pánom?
• Vidia moje deti, že vo svojom rozhodovaní sa riadim Svätým písmom a usmerneniami Cirkvi?
• Dokážem s deťmi hovoriť aj o nepríjemných témach? Viem ich s láskou a v pokoji upozorniť, ak robia niečo nesprávne? Vedia deti o mne, že Boží zákon je pre mňa posvätný?
• Majú deti ku mne dôveru? Prichádzajú za mnou, keď ich niečo trápi? Vieme sa porozprávať aj o partnerských vzťahoch a otázkach sexuálneho života?
• Vidia moje deti na mne, že ja sám na sebe pracujem? Dokážem sa ospravedlniť pred nimi, ak som urobil niečo nesprávne? Dokážem ich oceniť za dobré?
• Aká je atmosféra v našej rodine?
• Ako žena – snažím sa byť verná svojej identite podľa Božej vôle? Teda snažím sa o láskavosť, vľúdnosť, nehu,  empatiu, obetavú službu? Snažím sa vytvárať z nášho domova radostné a pekné rodinné hniezdo?
• Ako muž – snažím sa byť verný svojej identite podľa Božej vôle? Teda snažím sa ochraňovať, pomáhať, viesť slabších? Vkladám viacej energie do slov alebo do skutkov? Dá sa spoľahnúť na moje slovo? Som spravodlivý – dávam každému, čo mu patrí?
• Nebývam náladový, hnevlivý, otrávený, kritický voči všetkým?
• Aké je vonkajšie prostredie našej domácnosti? Môžu sa iní cítiť u nás dobre? Netreba niečo zmeniť (poriadok, čistotu, estetický moment, …).

 

Záver

 

Sv. Ján Pavol II. bol človekom osobnej disciplíny a zrelosti a zároveň veľkej duchovnej slobody. Od mladosti uvedomele prijímal formovanie zo strany rodičov, spovedníka, pedagógov, duchovných vodcov, predstavených seminára a všetkých cirkevných prestavených. A nadovšetko – bol to človek, ktorý žil v stálom spojení s Bohom a prostredníctvom svojho formovaného svedomia a vnútornej dispozície dokázal počúvať Božie vnuknutia aj konať podľa nich.