Duchovná obnova apríl 2022

Bratia a sestry, je tu Veľká noc 2022,

a možno by bolo dobré zamyslieť sa nad svojím vzťahom k Ježišovi, ktorý práve teraz prináša za nás tú najvyššiu obetu.

Viacerí duchovní autori nám vo svojich knihách a príhovoroch kladú otázku: „Kto je pre teba Ježiš?“ Túto otázku položil viacerým osobnostiam poľský biblista Edward Staniek alebo kňaz Piotr Glas; túto otázku nahlas vyslovil pred rokom na Nám. sv. Petra vo Vatikáne pápež František. Z odpovedí sa môžeme dozvedieť rozličné pohľady na Ježiša Krista. Niekedy filozoficko-náboženské, inokedy katechizmovo – špekulatívne… a často sú to odpovede plné neistoty, váhania a možno aj nevery.

Akosi podvedome však cítime, že súčasná doba vyžaduje od nás kresťanov 21. stor., aby sme vedeli povedať o Ježišovi Kristovu to podstatné: prečo prišiel Ježiš na tento svet; ako zasiahol do môjho vlastného života; aké je jeho posolstvo pre súčasnú dobu?

Evanjelista Ján v 7. kapitole svojho evanjelia  načrtáva rozličné postoje k Ježišovi od tých ľudí, ktorí sa s ním stretli počas Sviatku stánkov v Jeruzaleme. Skúsme sa nad nimi zamyslieť.

Keď počuli Ježišove slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.“ Druhí tvrdili: „Mesiáš je to.“ Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! A nehovorí Písmo: ‚Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid?!‘“ A tak nastala preňho v zástupe roztržka.

Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“

Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“

Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“

Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“

Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ A všetci sa vrátili domov. (Jn 7, 40-53)

Čítame tu, že ľudia si za Ježišovým chrbtom šepkali svoje reakcie na jeho osobu. Je to Mesiáš – a či nie? Mnohí o Mesiášovi vedeli z Písma, že mal pochádzať z Dávidovho mesta Betlehem a že jeho príchod budú sprevádzať veľké znamenia. Preto skúmali Ježišovu rodinu, hľadali v jeho zázrakoch podobnosť s mesiášskymi proroctvami a zanietene debatovali o Ježišových rečiach
a podobenstvách… No nevedeli ho nasledovať.

Ďalší postoj predstavujú sluhovia veľkňazov a farizejov, ktorí dostali poverenie Ježiša zatknúť. No nezatkli ho. Počuli ho totiž rozprávať a na základe jeho Slova pociťovali voči nemu taký obdiv a úctu, že sa neodvážili naňho vztiahnuť ruky. Povedali: „Nikdy tak človek nehovoril…“

Lenže – tu sa to skončilo. Mali možnosť uveriť jeho slovu a stať sa jeho nasledovníkmi – no oni aj naďalej zostávajú v službe svojich pánov.

Tretí postoj k Ježišovi reprezentuje Nikodém. Z 3. kapitoly Jánovho evanjelia vieme, že je to hľadajúci človek, ktorý raz v noci prišiel osobne za Ježišom a mal s ním dlhý rozhovor. Vtedy mu povedal: „Učiteľ, vieme, že si prišiel od Boha, lebo nikto nemôže robiť také znamenia, aké robíš ty, ak nie je s ním Boh.“ Napriek tejto vete a napriek tomu, že Nikodém určitým spôsobom bránil Ježiša pred farizejmi, nedá sa ani o Nikodémovi povedať, že by v Ježiša uveril a stal sa jeho učeníkom.

Celá táto perikopa má zaujímavý záver: „A všetci sa vrátili domov“ (v. 53). Ako by Ján chcel naznačiť, že nikto z týchto ľudí si nedal námahu dokončiť svoje hľadanie a dopracovať sa k pravde, kto je skutočne Ježiš a prečo prišiel medzi nás. Že prišiel medzi nás, aby sa obetoval na kríži, dokonal dielo vykúpenia a umožnil nám dosiahnuť spásu. Ale bez obety, ktorú sprítomnil už pri Poslednej večeri, sa to nedalo uskutočniť. A preto sa treba rozhodnúť a prijať túto obetu Ježiša Krista, teda prijať ho za svojho osobného Vykupiteľa; veď on aj za mňa zomrel na kríži, aby som ja mohol žiť.

No táto stať Jánovho evanjelia veľmi pripomína aj postoje k Ježišovi Kristovi
u postmoderného človeka 21. stor. Vidíme v posledných desaťročiach, že individualisticky ladený súčasník má toľko ponúk rôznych duchovných ciest a že si tak zakladá na osobnej slobode – až sa nevie definitívne rozhodnúť pre nič… Ako často hovorí pápež František – dnešní ľudia berú svoj život ako provizórium. Preto ich postoje k Ježišovi Kristovi sú vlažné, nevyhranené, nedôsledné, čo môže neskôr spôsobiť tichú apostázu alebo až radikálne odmietnutie Ježiša Krista a Cirkvi.

Pozrime sa na spomínané tri skupiny ľudí okolo Ježiša dnešnými očami.

• Možno sme sa spoznali v prvej skupine kresťanov – debatérov, ktorí veľa rozprávajú o náboženstve, o Ježišovi, o Cirkvi – ale nakoniec to zostáva len pri ich teoretických postojoch alebo márnom hľadaní…
• Alebo sa vidíme v druhom obraze ľudí, ktorí už majú určitú skúsenosť s Ježišom? Aj si čítajú Božie slovo, pristupujú k sviatostiam, chodia na rôzne púte alebo náboženské stretnutia, aj sa ich to citovo dotkne – ale ako to poznačí ich každodenný život, to je otázne…
• A kto by nepoznal tretiu skupinu, ktorá sa vyznačuje Nikodémovým vyznaním: „Učiteľ, vieme, že si prišiel od Boha…“ Ale nie vždy u týchto ľudí počujeme aj to, čo by malo nasledovať: „Učiteľ, veríme … ja verím v teba… lebo ty si môj Pán a Boh…“

„Nikodémovská skupina“ je v našom srdci často prítomná. Spomeňme si ešte aj na Nikodémov šľachetný postoj pri Ježišovom pohrebe. Aj my sa vieme postarať o zranené údy Ježiša Krista, pomôcť biednym a chudobným, prispieť do charitatívnej zbierky – tak ako sa Nikodém postaral o uloženie Ježišovho mŕtveho tela do hrobu…

Ale aby sme si naplno uvedomili a svedčili o Ježišovej obete lásky za nás, a to každý deň a až na smrť … to nie vždy dokážeme, to je už veľmi náročné.

• Avšak v tomto evanjeliovom príbehu je v úzadí ešte jedna skupina ľudí – neviditeľná skupina Ježišových učeníkov, ktorí všade chodili s Ježišom, videli jeho skutky a počúvali, čo hovorí. Oni boli účastníkmi veľkonočnej večere, pri ktorej sa náš Pán vydal za nás a za našu spásu ako obeta Otcovi. Oni zažili jeho smrť, zmŕtvychvstanie aj zoslanie Ducha Svätého. Zamilovali si Ježiša a pochopili, že podstata jeho príchodu je v obete, v darovaní sa za naše vykúpenie, za našu spásu.

Títo verní učeníci neboli ani bez hriechov, ani bez chýb, ale čo je dôležité: po Ježišovom zmŕtvychvstaní celý svoj život vložili do služby jeho kráľovstvu, zdierali sa v nej a spolu s Ježišom obetovali svoj život po kvapkách (alebo aj naraz) za to, aby čím viacerí ľudia dosiahli spásu. Ich život bol naplnený apoštolátom a neraz ich to stálo veľkú námahu. Apoštol Pavol to charakterizoval ako život „vo väzeniach, v nesmierne mnohých ranách, veľa ráz v nebezpečenstve smrti…. v námahe
a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote…“ (2 Kor 11, 23. 26-27).

A tak teda môžeme povedať, že skutočným nasledovníkom Ježiša Krista je ten, kto sa denne obetuje za svojich bratov a sestry;  kto sa kvôli nim dokáže zrieknuť svojho času a pohodlia … Takýto človek denne zomiera sám sebe a práve tým svedčí o tom, že Ježiš Kristus je zmŕtvychvstalý a živý
v ňom…

♠

Kardinál Raniero Cantalamessa, pápežský kazateľ, mal v marci 2022 vo Vatikáne pôstnu homíliu. Spomenul aj blahoslavenú mexickú mystičku, známu pod menom Conchita, ktorá napísala svojmu synovi v predvečer jeho kňazskej vysviacky: „Syn môj, pamätaj si, že keď budeš držať v ruke svätú hostiu, nepovieš: ,Hľa, telo Ježišovo, hľa, jeho krv‘, ale povieš: ,Toto je moje telo, toto je moja krv‘. To znamená, že v tebe sa musí uskutočniť úplná premena, ty sa musíš stratiť v Ježišovi, ty musíš byť druhým Ježišom.“

Kardinál Cantalamessa ešte dopĺňa:

„Toto sa však netýka len vysvätených kňazov, ale všetkých pokrstených. Druhý vatikánsky koncil sa vo svojej známej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium vyjadruje takto: Veriaci mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete, ktorá je prameňom a vrcholom celého kresťanského života … prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci … každý svojím spôsobom, aktívnu účasť na sv. omši.“

A napokon nám kardinál kladie aj otázku, či chápeme tieto slová?

„Čo teda obetujeme spolu s Ježišom pri sv. omši? Odpoveď: Aj my ponúkame to, čo nám ponúkol Ježiš: život a smrť.

Slovom telo vyjadrujeme všetko, čo predstavuje konkrétny život, ktorý vedieme na tomto svete – naše skúsenosti, čas, zdravie, energiu, schopnosti, city, možno len obyčajný úsmev.

Slovom krv vyjadrujeme obetovanie našej smrti. Nemusí ísť nevyhnutne o definitívnu smrť,
o mučeníctvo pre Krista a pre bratov. Smrť môže znamenať aj všetko to, čo nás na definitívnu smrť pripravuje a čo jej predchádza – teda poníženia, neúspechy, choroby, obmedzenia spôsobené vekom; jedným slovom všetko, nás ´umŕtvuje´….

To všetko však znamená, že hneď, ako odchádzame zo sv. omše, musíme začať uskutočňovať to, čo sme na oltári ponúkli – svoje „telo“ a „krv“ našim bratom a sestrám; to znamená čas, energiu, pozornosť; jedným slovom, náš život…“

♠

Bratia a sestry,

na začiatku tejto úvahy sme si položili otázku, kto je pre nás Ježiš Kristus.

Ako by sme na ňu odpovedali teraz?

Pomôcť nám môže pritom aj sv. Ján Pavol II. Veď v týchto dňoch uplynulo 17 rokov od jeho odchodu do domu nebeského Otca…

Keď bol Ján Pavol II. v roku 1994 hospitalizovaný na klinike Gemelli, poslal pozdrav veriacim, ktorí sa za neho modlili. „Rozmýšľal som, prečo mi Pán Boh posiela túto chorobu. A uvedomil som si, že je Rok rodiny. Rodina veľmi potrebuje pomoc. A možno viac než všetky moje aktivity bude, že prijmem toto utrpenie ako obetu za záchranu rodín…“

Koniec života tohto veľkého svätca bol preniknutý veľkým utrpením. Mnohí mu radili, aby odstúpil z úradu. Ale jeho odpoveď znela: „Z kríža sa nezostupuje. Ani Ježiš Kristus z neho nezostúpil, kým nedokončil svoju obetu.“A sv. Ján Pavol II. vypil kalich svojej obety do dna…

♠

Milí bratia a sestry, odnesme si z tejto úvahy istotu, že práve obeta prináša podobnosť s Ježišom Kristom.

Čím je teda pre nás Ježiš?

Mal by byť zosobnením lásky, ktorá sa obetuje až na smrť.

Je to pre nás výzva, aby sme počas tohto obdobia svedčili
o Ježišovi prijímaním ťažkostí a bolestí; ako aj obetavou slúžiacou láskou v našich rodinách, vo farnostiach, v zamestnaniach, vo svete…

Pane Ježišu, premieňaj nás, aby sme sa ti podobali v obetavej slúžiacej láske. Amen.