Duchovná obnova jún 2017

 Niekoľko pohľadov na rodinnú výchovu detí a mládeže
podľa troch posledných pápežov
(etická výchova; sexuálna výchova; výchova vo viere)

 

Úvod

Pozdravujem Vás, milé rodiny, kňazi a všetci spolupracovníci Inštitútu sv. Jána Pavla II. Posielam Vám niekoľko myšlienok na duchovnú obnovu na mesiac jún 2017, v ktorej sa venujeme výchove detí a mládeže; a to najmä z  pohľadu  etickej a sexuálnej výchovy; ako aj výchovy vo viere.

Možno sa pýtame, prečo je júnová téma zameraná na tieto tri oblasti a prečo sa výchova vo viere spomína u pápeža Františka v Amoris laetitia na poslednom mieste?

Pretože všetko spolu súvisí. Prirodzená výchova dieťaťa a mladého človeka je totiž nevyhnutným základom, na ktorom môže viera pevne stáť a rozvíjať sa.

A jún je mesiacom, kedy vstupujeme do prázdninového obdobia; pre rodičov veľmi náročného. Práve v tomto čase potrebujú rodičia povzbudenie k tomu, aby sa aj počas prázdnin primeraným spôsobom venovali výchove svojich detí; o to viac, že deti sú počas prázdnin konfrontované s mnohými mimoriadnymi okolnosťami a morálnymi skúškami.

Na úvod sa inšpirujme výrokmi dvoch posledných pápežov: sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Ján Pavol II.: Familiaris consortio, bod 37

„Hoci sa dnes stavia do cesty výchovnej činnosti veľa prekážok, rodičia musia pevne
a s dôverou vychovávať deti k základným hodnotám ľudského života. Deti majú vyrásť v správnej slobode voči hmotným hodnotám, aby vedeli prijať aj jednoduchý a triezvy spôsob života v tom presvedčení, že ´človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má´.

V spoločnosti otriasanej a rozkladanej napätiami a konfliktami v dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi individualizmami a egoizmami majú deti získavať nielen väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej dôstojnosti každého človeka, ale – a  ešte viac – zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym. Rodina je prvá a základná škola sociálnych čností. … Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou k aktívnemu, vedomému a úspešnému začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnosti.

Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež nepostrádateľným predpokladom pre rodičov povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú pohlavnú výchovu. Vzhľadom na kultúru, ktorá ľudskú sexualitu z väčšej časti „vulgarizuje“, pretože ju chápe a prežíva obmedzene a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa výchovná služba rodičov pevne opierať o skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru. Sexualita je bohatstvom celej osobnosti – tela, citu i duše – a prejavuje svoj vnútorný význam tým, že vedie človeka k darovaniu sa v láske.

Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.“

Benedikt XVI.: Príhovor rodinám, učiteľom a mládeži

Pápež Benedikt XVI. sa v sobotu 23. februára 2008 stretol s rodinami, učiteľmi a mladými ľuďmi na Námestí sv. Petra, kde im prezentoval svoj list napísaný 21. januára pre Rímsku diecézu, týkajúci sa nesmierneho významu výchovy a vzdelania.

V príhovore Benedikt XVI. pripomenul, že „výchova nikdy nemôže byť ľahká a dnes sa zdá, že je ťažšia ako kedykoľvek predtým.“ To znamená, že mnoho rodičov a učiteľov sa zrieka svojej povinnosti a nedokážu ani pochopiť pravú povahu im zvereného poslania.

Benedikt XVI. sa ďalej prihovoril rodičom, učiteľom, kňazom a katechétom slovami povzbudenia, aby si s radosťou vzali na plecia zodpovednosť, ktorú im Pán zveruje, „aby sa veľké dedičstvo viery a kultúry, ktoré je najautentickejším pokladom tohto nášho milovaného mesta (Ríma), nestratilo pri prechode od jednej generácie k druhej, ale aby bolo obnovené a posilnené a stalo sa vodidlom a podnetom na našej ceste do budúcnosti.“

ooo

Zdá sa, že doba, v ktorej žijeme, odsúva tému výchovy detí a mládeže na druhú koľaj alebo ju posúva do nesprávnych rozmerov. Súčasný životný štýl rodiny nemá na výchovu čas alebo pomocou zhubnej gender ideológie ponúka rodinám a vychovávateľom zvrátené modely výchovy. Pre tieto a iné dôvody je potrebné hovoriť aj v tejto duchovnej obnove o výchove z rôznych uhlov pohľadu; hovoriť často a hovoriť so zameraním na skutok, a tak pomáhať súčasným rodinám.

Veď aj Svätý Otec Ján Pavol II. často upozorňoval, že na poli rodiny je potrebné vynakladať veľa úsilia, aby sme vychovali deti k správnym hodnotám, pretože všetci sme zodpovední pripraviť budúcu kresťanskú generáciu.

ooo

Štruktúra júnovej duchovnej obnovy:

1. Krátke úvahy nad štyrmi evanjeliovými staťami, ktoré hovoria o problémoch výchovy dvanásť- a viac ročných
2. Pápež František o výchove v Amoris laetitia (7. kapitola)
3. Povzbudivý príklad Titusa Zemana

ooo

1.  Zamyslenie nad štyrmi evanjeliovými staťami, ktoré hovoria o problémoch výchovy dvanásť-  a viac ročných

Zamyslime sa nad jednotlivými úryvkami z Božieho slova, ktoré nám predstavujú novozákonných rodičov pri riešení vážnych problémov svojich detí. Všímajme si v jednotlivých príbehoch neúnavnosť hľadania; zápas o uzdravenie z chorôb, do ktorých sa ich deti dostali; skúšku dôvery, ktorá bola potrebná k záchrane dieťaťa a najmä – abrahámovskú vieru, ktorú mali rodičia, lebo „uverili proti nádeji v nádej“ (Rim 4,18) aj v ľudsky neriešiteľnej situácii.

12-ročný Ježiš v chráme Lk 2, 41-50

„Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: ´Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!´ On im odpovedal: ´Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?´ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“

 

Mária a Jozef boli hlboko veriaci Židia a zodpovední rodičia. Každý rok chodievali z galilejského Nazareta do judského Jeruzalema na púť do chrámu. Vieru a tradície odovzdávali aj svojmu synovi. Cesta z Nazareta do Jeruzalema nebola ľahká; merala 150 km, čo ich stálo niekoľko dní pešej chôdze alebo jazdy na oslíku.

To, čo sa odohralo na ich púti, keď mal Ježiš 12 rokov, bolo veľmi prirodzené. Ukazuje to, že Ježiš bol normálny dospievajúci chlapec, ktorý sa túžil osamostatňovať a objavovať svet a svoje poslanie v ňom. Výnimočný bol však  jeho záujem o výklad Písma Starého zákona. Preto v chráme vyhľadal nádvorie, kde sa vysvetľovalo Písmo a kde mal možnosť klásť rabínom otázky a dostávať odpovede. Tak ho to zaujalo, že stratil pojem o čase.

V tejto situácii nám Božie slovo nám predstavuje Jozefa a Máriu ako milujúcich, ale aj preľaknutých rodičov, ktorí „strateného syna“ neúnavne hľadajú. Hľadajú ho najprv medzi príbuznými a priateľmi v sprievode. Keď ho nenájdu, vydajú sa na cestu späť do mesta. Určite sa pritom vytrvalo modlili. Určite sa počas hľadania s úzkosťou pýtali sami seba, či niekde urobili chybu, že stratili Božieho Syna. Mária to aj vyjadrí: „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“

Lukáš dokonca konkretizuje, že to boli tri dni hľadania. Nevieme nič o tom, ako sa chlapec Ježiš počas týchto dní stravoval či kde spal. Radi by sme to poznali, ale Lukáš dáva dôraz na iné: píše, že tí, ktorí ho počúvali, žasli nad rozumnosťou mladého chlapca. Tešíme sa, že náš Pán bol už vo svojom detstve taký nadaný a šikovný. No nešlo len o prirodzenú bystrosť. On mal ešte čosi viac – išiel s mimoriadnom túžbou za Božím hlasom, za Božím slovom. Jeho „stratenie sa v Jeruzaleme“  – to nebolo klasické strácanie sa mladého človeka, ktorý často krát odchádza od rodičov za lákavými, no nie dobrými vecami.

Aj dnešní rodičia sú postavení pred podobné situácie „strácania sa“ detí. Avšak naše deti sa obyčajne strácajú opačným smerom ako Ježiš. Strácajú sa cez internet, cez svojich priateľov, cez odchody na štúdiá alebo za prácou do zahraničia… Je veľmi dôležité, aby sme im ako rodičia dali dobrý základ – aj ľudský, aj kresťanský. Ak si ho osvoja, tak sa nestratia, nech by sa dostali kamkoľvek. A keby aj, budú sa mať k čomu vrátiť.

Hľadanie Jozefa a Márie je príkladom pre každého rodiča, lebo dnes sa deti veľmi ľahko a veľmi často strácajú z rodiny, ba dokonca aj z Cirkvi. Kiež by sa tak strácali ako 12-ročný Ježiš! V takýchto prípadoch sa tešme, že dieťa hľadá Boha a možno je na ceste duchovného povolania. Ale aj keby sa strácali po zlých chodníčkoch, dôverujme: v každej situácii je nádej. Jozef a Mária sú nám príkladom aj pomocou.

Ako je to v našej rodine? V čom sa nám deti strácajú? A sme aj my hľadajúcimi rodičmi ako Jozef a Mária?

ooo

 

Posadnutý chlapec Mk 9, 14-29

„Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal: ´O čom sa s nimi hádate´ Jeden zo zástupu mu odpovedal: ´Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.´ On im povedal: ´Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!´ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: ´Odkedy sa mu to stáva?´ On odpovedal: ´Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!´ Ježiš mu povedal: ´Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí.´ A chlapcov otec hneď vykríkol: ´Verím. Pomôž mojej nevere!´ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: ´Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!´ Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: ´Zomrel.´ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: ´Prečo sme ho nemohli vyhnať my?´ On im povedal: ´Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.´“

 

Keď čítame udalosť o uzdravení posadnutého chlapca pod horou Tábor, môžeme byť veľmi oslovení ťarchou tejto situácie, ktorá musela byť pre rodičov mimoriadne ťaživá . Evanjelista Marek veľmi realisticky opisuje, ako chlapcov otec predstavoval Ježišovi posadnutosť svojho syna: z úst mu išli peny, … škrípe zubami, … chradne, … diabol ním lomcuje, …  zrútil ho na zem, … hádže ho do ohňa aj vody…

Na tomto príbehu je zaujímavé, že chlapca posadol „nemý duch“. V texte sa dokonca dvakrát hovorí o nemom, hluchom a nečistom duchu.

Postoj otca je príkladný. Privádza syna k Ježišovi. Vie popísať jeho chorobu. Dokonca vie povedať aj časový limit, že sa mu to stáva od detstva.

Chlapcov otec a zrejme aj matka boli múdri rodičia. Keď zbadali túto nemotu, hluchotu a nečistotu vo svojom dieťati, vedeli, kto jediný im môže pomôcť. Správne pochopili vážnosť situácie. Idú za Ježišom a prosia.

Pýtame sa, čo znamená hluchota, nemota a nečistota v živote našich detí?

Na prvom mieste ide o poslušnosť a počúvanie. Už od malička treba deťom vštepovať, že poslušnosť a počúvanie Pána Boha, rodičov a Cirkvi je základom múdrosti života. A treba ich k tomu vytrvalo a trpezlivo viesť a pomáhať im, aby dobre počúvali…

Na druhom mieste je potrebné, aby sme viedli s deťmi dialóg. Hovorí sa: nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie. Keď sa v rodine nekomunikuje a od malička sa nepomáha deťom, aby hovorili, čo prežili v škole, na ulici, medzi kamarátmi, čo ich teší a trápi, čo plánujú a aké majú sny a vízie – nie je to malá chyba!

Na treťom mieste je nečistota, ktorá je dôsledkom týchto prvých dvoch nedostatkov – hluchoty a nemoty. Preto je dôležité hovoriť aj o oblasti čistoty a o rôznych súčasných vplyvoch a ponukách, ktoré dnešná doba prezentuje cez sociálne siete alebo cez kontakty medzi kamarátmi. Nezabúdajme na to. A pri dialógu o sexuálnej zrelosti a sexuálnom dozrievaní zachovajme dôstojnosť, úctu k človeku, ku kráse mužského i ženského tela a k veľkosti poslania, ktoré dal Boh manželom.

Možno sa nám to zdá zložité. Možno aj my hovoríme s otcom posadnutého syna: „Ježišu, ak môžeš, zmiluj sa, pomôž.“ Ale aj nám Ježiš povie: „Všetko je možné tomu, kto verí.“ Možno sa nám však zdá, že naša viera je prislabá. Preto aj my zvolajme: „Verím, Pane. Pomôž mojej nevere!“

ooo

 

 

Kafarnaumský otec Jn 4, 46-54

„Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: ´Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.´ Kráľovský úradník mu hovoril: ´Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!´ Ježiš mu povedal: ´Choď, tvoj syn žije!´ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: ´Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.´ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: ´Tvoj syn žije.´ A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.“

 

Kána Galilejská je mestečko pri Nazarete. A Kafarnaum je bývalé rybárske mesto pri Genezaretskom jazere. Vzdialenosť medzi Kánou a Kafarnaumom nie je pre dnešného človeka veľká (asi 25 – 30 km), ale v Ježišových časoch musel človek prejsť túto vzdialenosť peši alebo na nejakom „domácom“ dopravnom prostriedku (osol, kôň).

Kafarnaumský otec bol kráľovský úradník v službách Herodesa Antipasa, tetrarchu Galiley. Mal ťažko chorého syna, ktorý už umieral. Keď počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, išiel prosiť o záchranu. Keď úradník vysvetlil Ježišovi stav synovej choroby, tak zvolal: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie.“ Je veľmi zaujímavé, že Ježiš nešiel s ním, ale povedal: „Choď, tvoj syn žije.“ A čo je ešte zaujímavejšie, ako píše evanjelista Ján,  že kafarnaumský otec „uveril Ježišovmu slovu a šiel“.

 

Pri výchove detí je mimoriadne dôležitá viera rodičov. Ako sme videli najprv pri Svätej rodine, potom pri otcovi posadnutého syna, tak aj tento kafarnaumský otec úplne dôveruje Ježišovmu slovu. A táto dôvera bola korunovaná úspechom. Ešte bol na ceste domov, keď mu nadšení sluhovia utekali oproti a oznamovali, že sa dieťa úplne uzdravilo. On spoznal, že to bolo presne vtedy, keď Ježiš povedal „choď, tvoj syn žije“. Vtedy mu na Ježišovo slovo prestala horúčka a bol uzdravený.

Na záver evanjelista Ján píše, že „uveril on i celý jeho dom“. Fyzické uzdravenie chlapca malo za dôsledok aj duchovné uzdravenie celej rodiny.

 

Ak chceme, aby naše deti mali pevnú chrbtovú kosť a skutočnú spiritualitu kresťana, je potrebné, aby sme ich od malička vychovávali, formovali ich srdcia.

Ako? – Božím slovom, pomocou biblických katechéz. Je potrebné, aby sme deti často informovali o Božom slove, vovádzali ich do dobrého poznania Svätého písma, najmä evanjelií. A najmä – aby sme im na vlastnom príklade ukazovali, ako môžu podľa Božieho slova prežívať svoj každodenný život.

Pán Ježiš povedal, že kto počúva a zachováva jeho slovo, ten prejavuje lásku voči nemu.

 

Položme si otázku: robíme všetko pre to, aby naša rodina dobre poznala Sväté písmo, aby si riešila problémy pomocou Božieho slova a úprimne kráčala pod jeho vedením?

ooo

 

12-ročná Jairova dcéra (Mk 5, 21-43)

„Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: ´Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.´ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho…

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: ´Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?´ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: ´Neboj sa len ver!´ nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: ´Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.´ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: ´Talitha kum!´, čo v preklade znamená: ´Dievča, hovorím ti, vstaň!´ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.“

 

Všetci poznáme tzv. ľudsky neriešiteľné situácie. Ale poznáme aj ľudí, ktorí sa pomocou viery stali svedkami toho, čo povedal anjel Panne Márii: „Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37).

Evanjelista Marek nám opisuje, čo sa stalo Ježišovi v Kafarnaume. Predstavený synagógy Jairus mal veľký problém. Dcéra mu ťažko ochorela a nikto jej nevedel pomôcť.

Otec Jairus prichádza k Ježišovi a robí to, čo by si nedovolil žiaden Žid, najmä nie predstavený synagógy. Padá Ježišovi, „potulnému učiteľovi“, k nohám a veľmi ho prosí o záchranu dcéry.

Odkiaľ mal takúto vieru?

Jairus bol asi svedkom viacerých zázrakov a iste počul, ako Ježiš ohlasoval v synagóge Božie slovo. Pán Ježiš však dáva Jairovi prežiť veľkú skúšku, aby sa jeho viera osvedčila a upevnila. Ešte bol ďaleko od domu a rozprával sa s Ježišom, keď mu prichádzajú povedať, že dcéra zomrela. „Neunúvaj učiteľa…“ Pre Jaira nastala neriešiteľná situácia. Ale nie pre Ježiša. Ježiš mu povie: „Neboj sa, len ver.“

Tento muž musí prejsť veľkou skúškou, keď vidí mŕtvu dcéru, počuje plač ľudí. Zostáva mu už len poslušnosť viery.

A potom Ježiš urobil jednoduché znamenie. Pristúpil k dievčaťu, chytil ho za ruku a povedal mu: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“

A dievča hneď vstalo a chodilo.

 

Možno sme rodičia, ktorí prežívajú niečo podobné. Už nemáme malé deti, ale staršie, možno dokonca dospelé a možno duchovne mŕtve. Ale aj v tejto situácii nám Ježiš hovorí: „Neboj sa, len ver!“

Spomeňme si na praotca Abraháma, na Mojžiša, na kráľa Dávida, na Petra a Pavla, na mnohé ženy, ktoré chváli Sväté písmo, ako boli napr. Rút, Rebeka, Mária Magdaléna… A spomeňme si ešte na mnoho svätých. To boli ľudia, ktorí pochopili, že aj v neriešiteľných situáciách nám zostáva ako záchrana viera v toho, ktorý premohol smrť a vstal z mŕtvych. Je to náš Pán Ježiš Kristus, Záchranca a Spasiteľ. Preto treba ísť za Ježišom, padnúť mu k nohám, prosiť ho! Prosiť s vierou znamená uveriť, že jediný Ježiš môže povedať nášmu dieťaťu: dievča, chlapec, hovorím ti vstaň!

V ľudsky neriešiteľnej situácii môže jedine on priviesť toto naše dieťa k novému životu. Veríme tomu?

ooo

 

 

 

Milí rodičia, zamysleli sme sa nad štyrmi udalosťami z Božieho slova a mohli sme vidieť rodičov, ktorí dobre poznali svoje deti, chránili ich, zodpovedne ich vychovávali a zápasili za ne. Boli to rodičia, ktorí dôverovali Ježišovi, že jedine on môže ich deti zachrániť, aj keď už boli stratené.

Prosím Vás, premeditujte tieto štyri úryvky z Božieho slova.

Uvažujte nad nimi a aplikujte ich do situácie svojich rodín. Nikdy neklesajte. Nech by ste prežívali akokoľvek ťažké situácie s výchovou Vašich malých či veľkých detí, uverte, že je tu moc Božej lásky a a Božieho odpustenia. Ak budeme mať vieru, Pán urobí aj nemožné.

ooo

A ešte niečo. Ak poprosíme tú, ktorá je Matkou milosrdenstva a Matkou novej evanjelizácie (v tomto roku Fatimskú Pannu Máriu), majme istotu, že ona nás bude viesť a obhajovať každú rodinu a každého jedného z nás. Božej Matke veľmi záleží na rodinách a na dobrej výchove detí. Ona nám ich  pomôže vychovávať v našich prirodzených rodinách; ale pomôže nám vychovávať duchovných synov a dcéry aj v rodine Cirkvi.

ooo

Milí rodičia, bratia kňazi, milé sestry!

Túto duchovnú obnovu píšem v predvečer sviatku Zoslania Ducha Svätého. Pán Ježiš nám prisľúbil svojho Ducha, ktorý nás vyučí všetkej pravde a bude nám pomáhať. On nám so svojimi darmi pomôže, aby sme vo svojich rodinách a vo svojich spoločenstvách prinášali ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5, 22-23).

Keď sa nám bude zdať, že nevládzeme uspokojivo vychovávať svoje deti, nezabudnime na to a modlime sa Hymnus k Duchu Svätému:

 

Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť; naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.   Tešiteľom si nazvaný, dar Boží z neba nám daný, zdroj živý, láska, oheň  nej pomazanie duchovné.   Ty, darca darov sedmorých, prst Boží  dielach stvorených; ty, prisľúbenie Otcovo, dávaš reč, slovo Pánovo.

Osvieť nás, ducha posilňuj, do sŕdc vlej lásku ohnivú; keď telo klesá  slabosti, vzpriamuj ho silou milosti.   Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám  každý čas; nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.   Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.

 

 

 

 

 

 

2. Pápež František o výchove detí v exhortácii Amoris Laetitia

    (7. kap. Posilňovať výchovu detí)

Pápež František na prvom mieste zdôraznil dôležitú výchovnú funkciu rodín a k tomu pripojil niekoľko východiskových bodov:

1. Rodičom položil otázku, či majú dosatočne preverených tých ľudí, ktorým zverujú svoje deti do starostlivosti, či už ich doučujú alebo poskytujú zábavu, alebo krátia kratochvíle. Upozornil na škodlivý vplyv, ktorý môžu mať všetci tí, ktorí vstupujú do rodinných príbytkov, napr. prostredníctvom obrazoviek, alebo ktorým rodičia zverujú deti počas voľného času.
2. Zdvihol varovný prst, keď píše v b. 260, že zanedbanie detí sa nikdy nevypláca. Vždy je potrebné mať sa na pozore a upozorniť deti, či dospievajúcich, aby dokázali čeliť situáciám, do ktorých sa môžu dostať; napr. riziká agresie, zneužitia alebo drogovej závislosti.
3. Povzbudil rodičov, aby s veľkou láskou spúšťali v dieťati procesy dozrievania jeho slobody, jeho fyzického rastu a výchovy k autentickej samostatnosti, aby dieťa obstálo v zložitých okolnostiach života a konalo s inteligenciou a obozretnosťou. Preto rodičom zdôrazňoval, že hlavnou otázkou pri výchove nie je tá, kde sa dieťa fyzicky nachádza v tom, či inom okamihu, ale ako je vnútorne pripravené, vychované, ako má vyformované presvedčenie, aké sú jeho ciele, túžby, či životné plány. A keď si rodičia kladú otázku, kde sa nachádzajú ich deti, skôr je dôležité, aby sme vedeli, kde sa nachádzajú v existenciálnom zmysle. Ak toto budeme vedieť, hovorí pápež František, a budeme deti k tomu vychovávať, ich zodpovedné prejavy slobody v kľúčových okamihoch im pomôžu, aby sa rozhodovali so zdravým rozumom a inteligenciou.

ooo

Pápež František nazval siedmu kapitolu v dokumente Amoris Laetitia „Posilňovať výchovu detí“. Rozdeľuje ju na niekoľko častí. V prvej časti hovorí o etickej formácii detí. V druhej o trpezlivom realizme. V tretej o rodinnom živote ako potrebnom výchovnom kontexte. Štvrtú časť zameriava na sexuálnu výchovu a piatu na odovzdávanie viery deťom.

 

1. a) Etická formácia detí (b. 263)
2. Pápež František oceňuje školu, ktorá deťom zabezpečuje základné vzdelanie. Ale hneď pripomína, že morálnu výchovu dieťaťa nikdy nemôže nahradiť škola. Citový a etický rozvoj človeka musí mať základnú skúsenosť: veriť a dôverovať vlastným rodičom. Keď dieťa prestane cítiť, že je pre svojich rodičov vzácne, alebo keď necíti, že o neho majú úprimnú starosť, spôsobuje mu to hlboké zranenie a emočnú bolesť. Preto by rodičia mali s citom a osobným svedectvom vzbudzovať v deťoch túto dôveru a inšpirovať v nich láskavý rešpekt.
3. Výchova vôle a rozvoj správnych návykov a emočných sklonov k dobru patrí k prvým bodom výchovy vlastného dieťaťa. Znamená to prezentovať isté typy správania sa, ktoré si má osvojiť dieťa vo svojom veku. Netreba zabudnúť, že ide o proces, a preto treba rešpektovať tempo dozrievania v živote dieťaťa. Morálna formácia by mala používať výchovný dialóg a mala by sa robiť induktívnym spôsobom. To znamená, aby dieťa dokázalo samo od seba objaviť dôležitosť určitých hodnôt, princípov a noriem skôr, než by sa mu to vnútilo ako určité pravdy, o ktorých sa nediskutuje. Rodičia by mali ukázať dieťaťu, že konanie dobra je vhodné pre neho samého. Lebo dnes je neúčinné žiadať od dieťaťa či mladého človeka určitú námahu či odriekanie bez toho, aby sme neprezentovali dobro, ktoré sa tým môže dosiahnuť.
4. Pápež František odporúča rodičom pestovať v dieťati správne návyky. Hovorí, že keď sa ich v detstve dobre naučia, hrajú pozitívnu funkciu. Umožňujú, aby sa veľké vnútorné hodnoty premenili na zdravé a stabilné vonkajšie prejavy správania sa. Pápež sa vracia k trom čarovným slovíčkam, ktoré treba deti naučiť. A sú to: prosím, ďakujem a prepáč… Posilňovanie vôle a opakovanie určitých činností buduje morálne správanie sa v dieťati a je potrebné, aby dieťa slobodne pochopilo toto opakovanie dobrých návykov správania sa, aby sa stali raz čnosťami.
5. Morálna výchova je pestovanie slobody prostredníctvom ponúk, motivácii, praktických aplikácii, stimulov, ocenení, príkladov, vzorov, symbolov, úvah, napomenutí, prehodnotení spôsobov správania sa a dialógov… Tieto stabilné vnútorné princípy dokážu viesť k spontánnemu konaniu dobra. Lebo čnosť je presvedčenie, ktoré sa premenilo na vnútorný a stabilný princíp konania. Čnostný život buduje slobodu, posilňuje ju a vychováva. Samotná ľudská dôstojnosť si vyžaduje, aby každý konal podľa vedomej a slobodnej voľby, podľa osobného presvedčenia. Človek sa nemôže stať otrokom nutkavých dehumanizujúcich a antisociálnych sklonov.
6. Pápež sa dotýka aj otázky trestu, pokarhania. Ak pokarhanie má pôsobiť ako stimul, rodičia by mali svedectvom svojho života s pokorou uznať vlastné limity, chyby a preukázať svoje osobné úsilie byť lepšími. Deti potrebujú zažiť od svojich rodičov svedectvo, že aj keď dieťa spraví chybu, rodičia k nemu stále prechovávajú živú a trpezlivú dôveru. A preto rodičia musia ovládať svoj hnev pri chybách detí a skôr ich vychovávať vlastným príkladom.

 

1. b) Trpezlivý realizmus (b. 271)
2. Pápež František hovorí o morálnej výchove, ktorá žiada od dieťaťa malé kroky a nežiada priveľa. Upozorňuje rodičov, že pri malých deťoch či mladých ľuďoch je zbytočné žiadať veci, ktoré predstavujú preňho neprimeranú obetu alebo skutky, ktoré sú len z donútenia. Potrebné sú malé kroky, ktoré sa dajú pochopiť, prijať a oceniť, a ktoré znamenajú primerané odriekanie. Inak keď sa žiada priveľa, nezíska sa nič.
3. Etickej formácii v rodine prekáža viac vecí, ale jedna z najhorších je zlý obraz rodičov. Dospievajúci bývajú sklamaní, keď vidia skreslené postavy otca a matky alebo slabosti dospelých. Odpor mladých je silne spojený s negatívnymi skúsenosťami z rodičov a sú z toho zranení. Preto je v takýchto prípadoch potrebné, aby sme im pomohli nastúpiť cestu uzdravenia zraneného vnútorného sveta. Aby deti dokázali rodičov pochopiť, prijať ich ako slabých a chybných ľudí, no pritom nestratiť k nim úctu a zmieriť sa s nimi.

 

1. c) Rodinný život ako výchovný kontext (b. 274)
2. Rodina je prvou školou ľudských hodnôt, v ktorej sa človek učí správne používať slobodu. Mnohí ľudia celý život konajú určitým spôsobom, pretože pokladajú za platný štýl konania ten, ktorý asimilovali z detstva. Aj sa tak vyjadrujú – „mňa tak naučili.“

V rodinnom prostredí sa človek tiež môže naučiť kritickým spôsobom rozlišovať posolstvá rôznych komunikačných prostriedkov. V tejto rodinnej škole negatívne môžu pôsobiť niektoré televízne programy, reklamy, ktoré oslabujú hodnoty prijaté v rodinnom živote.

2. Pápež František hodnotí súčasnú dobu ako dobu nepokoja, technologického zhonu, digitálnej rýchlosti… Veľmi dôležitou úlohou rodín je vychovávať deti k schopnosti čakať a neaplikovať digitálnu rýchlosť na každú oblasť života. Keď deti a dospievajúci nie sú vychovaní k prijatiu toho, že na niektoré veci musia počkať, stávajú sa spupnými, všetko podrobujú uspokojeniu svojich okamžitých potrieb a vyrastajú s neresťou „všetko a hneď“.

Keď človeka vychovávame, aby sa naučil isté veci odložiť, čakať na vhodný okamih, učíme ho zároveň, čo znamená byť pánom seba samého, nezávislý od vlastných impulzov. Keď takto vychováme dieťa, bude sa vedieť v živote ovládať a obohatí tým vlastnú sebaúctu. Zároveň sa naučí rešpektovať slobodu druhých. V zdravej rodine sa toto učí bežným spôsobom – prostredníctvom nárokov vyplývajúcich zo spolužitia.

3. Pápež František hovorí, že rodina je prvým miestom, kde sa človek učí zaujať pozíciu voči druhému. Učí sa ho počúvať, zdieľať sa s ním, prijímať ho – znášať, rešpektovať, pomáhať mu, žiť spolu. V rodinnom prostredí sa učíme obnovovať blízkosť s druhým, pozdraviť ho, starať sa oňho, učíme sa byť k druhému pozorní, láskaví, citliví.

Tam sa prerušuje prvý kruh smrteľného egoizmu, aby sme spoznali, že nežijeme len sami na svete, ale že žijeme vedľa druhých a spolu s druhými.

4. Pápež tvrdí, že ťažké a náročné okamihy rodinného života môžu byť veľmi výchovné (náhla choroba, kríza, strata majetku…). Výchova, ktorá chce chrániť pred citlivosťou na ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. Deti sú potom znecitlivené voči utrpeniu druhých, neschopné konfrontovať sa s utrpením a žiť skúsenosť ohraničenia.
5. Pápež František sa dotýka aj technologických komunikácii. Hovorí, že nejde o to, aby sme deťom zakazovali hrať sa s elektronickými zariadeniami. Môžu byť užitočné v určitých prípadoch pre spojenie členov rodiny, keď sú od seba vzdialení. Ale je potrebné si ujasniť, že nezastupujú ani nenahrádzajú potrebu osobnejšieho a hlbšieho dialógu, ktorý si vyžaduje fyzický kontakt alebo aspoň hlas druhej osoby (je nevýchovné, keď v čase spoločného stolovania každý sa sústredí na svoj mobilný telefón alebo celé hodiny trávi pri nejakom elektronickom zariadení…).

Nemožno ignorovať riziká, ktoré z nových foriem komunikácie vyplývajú pre deti a pre dospievajúcich (apatia k ostatným členom rodiny, odtrhnutosť od reálneho sveta…). Tento „technologický autizmus“ je nebezpečný, lebo umožňuje manipuláciu tých, ktorí sa s egoistickými záujmami snažia vstúpiť do intimity srdca detí a mládeže.

6. Pápež František upozorňuje rodičov, aby si dali pozor a nestávali sa pre svoje deti „všemohúcimi bytosťami“. To by znamenalo, že deti môžu dôverovať iba im… Týmto bránia v srdciach detí a mládeže procesu socializácie a afektívneho dozrievania. Takéto deti sa potom uzatvárajú a prestávajú chápať v Cirkvi rozšírené vnímanie otcovstva a materstva. K správnej výchove môžu pomôcť kresťanské spoločenstvá. Na podporu integrálnej výchovy potrebujeme oživiť spojenie medzi rodinami a kresťanskými spoločenstvami.

 

1. d) Sexuálna výchova (b. 280)
2. Pápež František chápe, že hovoriť v rodine o sexuálnej výchove je veľmi ťažké. Žijeme v dobe, keď existuje tendencia sexualitu banalizovať a ochudobňovať.

Už druhý vatikánsky koncil v deklarácii Gravissimum educationis naznačil, že treba zabezpečiť pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu pre deti a mládež primerane ich veku, sledujúc pokrok psychológie, pedagogiky a didaktiky. Sexuálna výchova ponúka mnohé informácie, hoci deti a mládež ešte nedosiahli úplnú zrelosť. Pápež František upozorňuje, že informácia o sexualite musí prichádzať vo vhodnom momente a spôsobom zodpovedajúcim fáze, ktorú deti a mládež prežívajú. Netreba ich presýtiť údajmi bez rozvíjania kritického úsudku, lebo by mohli sexualitu zmrzačiť (invázia ponúk, pornografia bez kontroly atď…).

Rodičia musia deťom pomáhať rozpoznávať a vyhľadávať pozitívne vplyvy a zároveň zachovať odstup od všetkého, čo deformuje ich schopnosť milovať. Do témy sexuality rodičia budú musieť deti uvádzať aj pomocou primeraných jazykových prostriedkov.

2. Pri výchove k zdravej sexualite treba zvýrazniť hodnotu zdravej hanblivosti. Napriek tomu, že dnes sa to berie ako vec minulosti, hanblivosť je prirodzená obrana osoby, ktorá si chráni svoje vnútro a bráni sa, aby sa zmenila len za obyčajný objekt. Bez hanblivosti môžeme náklonnosť a sexualitu zredukovať len na pohlavný akt, na chorobné prejavy, ktoré deformujú našu schopnosť milovať a na rozličné formy sexuálneho násilia.
3. Prirodzená finalita sexuality je plodnosť. Je dôležité naučiť dospievajúcich pochopiť cestu, ktorá má rôzne vyjadrenia lásky, učiť vzájomnej starostlivosti o druhého, učiť sa rešpektovať nežnosť, učiť sa bohatej zmysluplnej komunikácii. Toto všetko pripravuje človeka na ušľachtilé sebadarovanie, ktoré po dozretí a prijatí verejného záväzku bude vyjadrené v darovaní tiel. Sexuálne spojenie v manželstve sa tak bude javiť ako znak úplného záväzku a bude vyústením toho predchádzajúceho dozrievania.

Avšak v súčasnej dobe sa sexuálna výchova často koncentruje na pozvanie chrániť sa, mať bezpečný sex. Negatívny postoj k tejto prirodzenej finalite sexuality, ktorou je plodnosť, vyúsťuje napokon do postoja, kde sa dieťa chápe ako nepriateľ, pred ktorým sa treba chrániť. Preto je nezodpovedné každé pozvanie mladých dovoliť si všetko a hrať sa so svojimi telami a svojimi túžbami, akoby už mali zrelosť, akoby mali vzájomný záväzok a ciele patriace do manželstva. Takto sú mladí s ľahkých srdcom povzbudzovaní používať druhú osobu ako predmet zážitkov na kompenzovanie svojich nedostatkov a ohraničení.

4. Pápež František povzbudzuje rodičov vychovávať mladých k zdravej sexualite, aby si nezamieňali rôzne roviny: príťažlivosť vytvára na chvíľu ilúziu zjednotenia, avšak bez lásky. Ale reč tela si vyžaduje trpezlivé učenie sa pre výchovu k skutočnému sebadarovaniu. Keď sa chce darovať všetko naraz, je možné, že sa nedaruje vôbec nič.
5. Zdravá sexuálna výchova by mala obsahovať aj rešpekt a úctu voči rozdielnosti mužskosti a ženskosti a mala by objasňovať potrebu prijať vlastné telo tak, ako bolo stvorené. Je potrebné vážiť si vlastné telo v jeho ženskosti alebo mužskosti, lebo len tak prijmem seba samého, ale aj tých druhých, od ktorých sa líšim.

Takto sa s radosťou prijmem ako špecifický dar pre toho druhého, ako dielo Boha Stvoriteľa, ale tak isto prijmem toho druhého ako špecifický dar pre mňa a dielo všemohúceho Boha, aby sme sa navzájom obohacovali. Sexuálna výchova má pomôcť mladému človeku prijať vlastné telo a prijať aj sexuálnu rozdielnosť a nemať z nej strach.

6. Pápež František sa v bode 286 dotýka aj mužského a ženského prvku v rodine. Na jednej strane sa snaží vysvetliť, že rozdielnosť mužského a ženského spôsobu myslenia i služieb je daný vlastnými biologickými či genetickými faktormi alebo temperamentom, kultúrou, prežitými skúsenosťami, vplyvom výchovy, rodinného príbehu i príbuzných, teda vplyvom okolností, ktoré ešte vyšpecifikovali rôzne úlohy a poslanie muža i ženy v rodine. Na druhej strane treba deťom pomôcť pochopiť, že tieto úlohy, poslanie a služby v rodine sa niekedy môžu aj zdravo vymeniť – a to bez toho, aby oberali  otca alebo matku o dôstojnosť.

Bolo by chybou, keby sa preháňaním alebo zdôrazňovaním mužského a ženského prvku pri výchove deti zabudlo na reciprocitu, ktorá je v reálnych podmienkach manželstva vždy možná a potrebná.

 

1. e) Odovzdávanie viery (b. 287)
2. Pápež František v bode 287 hovorí, že rodina musí byť miestom, kde sa človek učí chápať dôvody a krásu viery, modliť sa a slúžiť blížnemu. Poznamenáva, že viera je Boží dar prijatý v krste, nie je to výsledok ľudskej činnosti, avšak rodičia sú nástrojom Boha pre jej rozvoj a dozrievanie.

Etická výchova aj sexuálna výchova v rodine sa bude dariť len vtedy, ak bude sprevádzaná aj zacielená procesom odovzdávania viery v Boha. Napriek tomu, že súčasný štýl života je veľmi zložitý, že celý deň je naplnený pracovnými povinnosťami a mnohí, aby prežili,  znášajú uponáhľané rytmy dnešného sveta – napriek tomu všetkému je potrebné, aby rodičia učili deti modliť sa a získavať úprimný vzťah k Bohu. Toto odovzdávanie viery v rodine predpokladá, že rodičia prežívajú reálnu skúsenosť Boha, ktorého hľadajú, dôverujú mu a potrebujú ho.

Pápež hovorí o dôležitosti rodinnej katechézy, ktorá je veľkou pomocou a účinnou metódou, aby sa mladí rodičia stali evanjelizátormi vlastnej rodiny a splnili svoje poslanie (b. 287).

(Príklad: skúsenosť kňaza v UPC – študent 5. ročníka VŠ po prednáške o biblickej katechéze v rodine prišiel ku kňazovi poďakovať sa mu za biblické katechézy, ktoré on ako malé dieťa prijímal a ktoré formovali  jeho srdce vo vzťahu k Bohu).

2. Pri výchove k viere sa treba prispôsobiť veku dieťaťa. Malé deti potrebujú symboly, gestá a zaujímavé rozprávanie (o biblických udalostiach). Koľko nežnosti je v gestách, keď rodičia učia deti poslať bozk Pánu Ježišovi alebo Panne Márii.

Dospievajúci potrebujú iný prístup pri výchove k viere. Namiesto pravidiel a príkazov treba ich stimulovať osobnými skúsenosťami viery a ponúknuť im zo strany rodičov a vychovávateľov jasné svedectvá, ktoré sa dokážu presadiť svojou krásou.

Preto je v rodine veľmi dôležité často sa deliť so svedectvami, s tým, čo sme prežili alebo sme postrehli, a nájsť v tom duchovný zmysel a posolstvo pre náš život.

Pre deti a dospievajúcich je dôležité, aby videli, ako sa ich rodičia modlia a že pokladajú modlitbu za dôležitú. Pápež František hovorí, že okamihy modlitby v rodine, ako aj rôzne prejavy ľudovej zbožnosti môžu mať väčšiu evanjelizačnú silu než všetky katechézy a príhovory.

(Príklad: sv. Monika, ktorá sa roky modlila za obrátenie svojho syna Augustína.)

3. Prax odovzdávania viery deťom umožňuje, aby sa rodina stala evanjelizačnou a aby spontánne začala odovzdávať vieru všetkým, ktorí s ňou prídu do kontaktu.

Deti, ktoré vyrastajú v misijných rodinách, sa často stávajú misionármi. Ak rodičia budú k iným priateľskí, aj deti budú rásť v takomto štýle vo vzťahu so svetom a svet ich prijme, ba bude ich nasledovať. Pápež hovorí, že sa nemusia zrieknuť svojej viery a svojho presvedčenia… Spomeňme si, že aj samotný Ježiš jedol a pil s hriešnikmi, rozprával sa so Samaritánkou, prijal v noci Nikodéma, nechal si pomazať nohy prostitútkou. To isté robili aj jeho apoštoli – druhým ľuďom preukazovali lásku, neboli izolovaní od života.

4. V bode 290 pápež hovorí, že rodina sa stáva subjektom pastoračnej činnosti, takto ohlasuje evanjelium a rozličnými formami vydáva svedectvo.

Cirkev sa takto cez rodinu stáva solidárnou s chudobnými, je otvorená k rozmanitosti ľudí, je starostlivá o stvorenie, je solidárna po morálnej i materiálnej stránke voči druhým rodinám, najmä tým najchudobnejším… A koná skutky telesného i duchovného milosrdenstva.

Všetci by sme mali mať takúto skúsenosť, ktorú sme prežili v našich rodinách. Len tak pastorácia rodín môže dosiahnuť, aby rodiny boli zároveň aj domácimi cirkvami, aj evanjelizačným kvasom spoločnosti.

 

3. Povzbudivý príklad Titusa Zemana

Milí rodičia, končíme toto zamyslenie sa nad výchovou detí a mladých. Na záver by som Vám chcel priblížiť saleziána Titusa Zemana, ktorý bude 30.septembra 2017 v Bratislave vyhlásený za blahoslaveného. Je to mučeník za duchovné povolania. Prečo?

Jemu veľmi záležalo na tom, aby pribúdali kňazské povolania.

S požehnaním hlavného predstaveného saleziánov v Ríme sústreďoval v ťažkom období tvrdej totality mladých kandidátov kňazstva a mladých kňazov a prevádzal ich v roku 1950-52 do zahraničia. V barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 štátna moc obsadila kláštory a presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov. Don Titus sa začal zaoberať myšlienkou dostať týchto chlapcov, nedoštudovaných bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť začaté štúdium. Stal sa organizátorom veľmi riskantnej a nebezpečnej činnosti.

Takto previedol vyše dvadsať bohoslovcov a mladých kňazov cez rieku Moravu do Rakúska a potom do Talianska. Pri treťom prechode ho chytili, ako aj tých, ktorých sprevádzal, a po krutom mučení a vypočúvaní bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Niekoľko spomienok, ktoré Don Titus povedal:

„Keď ma chytili, nastala pre mňa krížová cesta. Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne tam privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky – ešte aj tam ich mučili. Žil som v stálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri sa na mňa, aj z toho som takto ošedivel.

Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napríklad pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi doň hlavu a držali, kým som sa nezačal dusiť. Obrovské kopance do celého tela, silné údery s nejakým predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.“

Birmovnému synovi Michalovi raz povedal:

„Večer namiesto spánku ťa zavedú do miestnosti, kde ti je zima aj v šatách, a prikážu ti celkom sa vyzliecť. Potom ti prikážu vliezť do kamennej jamy a musíš si tam ľahnúť na chrbát, a ako tam ležíš, každú chvíľu ťa celú noc polievajú studenou vodou. Nesmieš si ľahnúť inak, nesmieš sa schúliť do klbka, aby si sa aspoň trochu chránil pred chladom. Cez deň potom stojíš v cele a v noci sa to celé zopakuje. Toto bol jeden z mnohých spôsobov, ako ma okrem bitia pri vypočúvaní v Leopoldove mučili. Na ďalšie spôsoby, prosím, viac sa ma už nepýtaj!“

 

Don Titus odsedel trinásť rokov vo väzení a po návrate na slobodu pracoval ako skladník, ale následkom krutého mučenia 8.januára 1969 zomrel.

ooo

Milí rodičia, prečo Vám o tomto píšem? Lebo žiadna výchova nie je ľahká. Vyžaduje od rodičov heroizmus a možno aj mučeníctvo po kvapkách. Či ide o prirodzených rodičov alebo duchovných – je potrebné, aby vedeli, kam nasmerovať svoje dieťa, aby vedeli byť pri tom trpezliví, obetaví (aj za cenu bolestí) a plní lásky pri každodennej formácii detí a mládeže.

 

Nebojme sa! Boh je s nami a pomáha nám aj Matka Mária. Len uverme tomu, že v súčasnej dobe je rozhodujúce nepodceniť prirodzenú ani duchovnú výchovu dieťaťa. Nevieme, čo naše deti v budúcnosti čaká. Možno budú raz musieť za svoju vieru znášať aj utrpenie a novodobé mučeníctvo. Treba ich na to pripraviť už teraz. Starí Gréci hovorili: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“

Prajem Vám, aby ste v tomto zápase o formáciu svojich detí a ich spásu nikdy neprestali.

 

V Trnave na Slávnosť zoslania Ducha Svätého 2017                                                                         prof. Stanislav Vojtko,

riaditeľ IJPII. MaR