Tretia Téma

Rozhovor Ježiša so samaritánkou pri jakubovej studni (Jn 2, 1-11)

 1) Poznámky k textu

• Napínavý a dramatický rozhovor – podobný nenachádzame v evanjeliách
• Ukazuje láskavý vzťah Ježiša k ženám – v SZ žena nič neznamenala, aj keď Gn teoreticky stavia muža a ženu do rovnoprávneho vzťahu
  • Gn 1,27, Gn 2,18
  • Zákon prideľuje ženám druhoradé miesto, nemá oficiálnu účasť na kulte (porov. modlitbu židovského muža, ktorý ďakuje za to, že ho Boh nestvoril „len“ ako ženu…)
  • žena považovaná len za rodičku detí a domácu slúžku
  • Ježiš pozdvihol ženu ako človeka, ako bytosť rovnocennú mužovi
• Hlavná téma rozhovoru – Ježišovo sebazjavenie (Ježiš sa zjavuje ako darca pravého a večného života) a odpoveď viery na toto zjavenie
• Sebazjavenie spojené s gradáciou: žena spoznáva v Ježišovi najprv len prirodzeným pohľadom muža – Žida, potom ho uvidí aj pohľadom viery – ako proroka, Mesiáša, Spasiteľa sveta
• Tento rozhovor nájdeme iba u Jána, nie u synoptikov
  • Jánove predstavy, obrazy a pojmy majú vlastný jánovský charakter
  • Biblista Porsch – „v Jánovom rozprávaní vidí Ján Ježiša nie ako pozemského, muža z Nazaretu, ale vyvýšeného, osláveného Syna Božieho“
• Pôsobenie Ježiša kladú synoptici viac do Galiley. Na konci života ide do Jeruzalema. Ale Ján kladie Ježišovo pôsobenie viac do Jeruzalema a Galilea je iba jeho vedľajších pôsobiskom.
• Biblista J. D. Douglas:
  • Ján zastupuje prvotnú tradíciu, nezávislú na synoptickej línii
  • Jánovská tradícia má korene v židovskej Palestíne
  • Je poznačená zohľadňovaním požiadaviek helenistických poslucháčov
• Charakteristické črty Jánovho evanjelia, ktoré sú zjavné aj pri rozhovore so Samaritánkou:
  • dlhé reči a dialógy,
  • vyhrotenie sporu so Židmi,
  • uvádzanie človeka do nového života viery.

2)    Komentár

a) Živá voda

• Ježiš musel prejsť z Jeruzalema do Galiley a vybral si hornatú cestu cez Samáriu. Zbožní Židia sa tejto ceste vyhýbali kvôli vzťahom so Samaritánmi.; ale aj kvôli bezpečnosti (zložitý terén, zbojníci…) (Iné možnosti: prímorská cesta alebo cesta pozdĺž  toku Jordána.)
• Prečo Ježiš išiel takto? Mal na to vážne dôvody.
• Jeden z dôvodov: Ježiš v Jeruzaleme vyvolal u farizejov závisť a odmietnutie, preto odišiel do Galiley z Jeruzalema najkratšou cestou – cez Samáriu.
• Hlavný dôvod: zaniesť svoje poslanie aj do Samárie.

• Bola tam Jakubova studňa (hĺbka 32 m)
  • Bolo to neďaleko Sichemu, Boh sa tu kedysi zjavil Abrahámovi pri duboch Mamreho a prisľúbil mu túto krajinu (Gn 12,6)
  • Abrahám tu postavil prvé oltáre v zemi Kanaán
  • Studňa je symbolom mimoriadnych Božích darov pre Izrael, symbol samého Boha, ktorého nazývali žriedlom živej vody (Jer 2,14; Ž 36,9; Iz 12,3)
  • Oblasť Sichemu – zápas praotca Jakuba o staronovú vlasť, do ktorej sa po rokoch vracia (Gn33,34) a Ježiš na tom mieste zvádza zápas o staronový ľud – Samaritánov, ktorí vedia o pravom Bohu, a predsa blúdia
• „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“
  • Nebolo vhodné podľa židovských obyčají, aby sa muž, rabbi sa zhováral so ženou, tobôž nie so Samaritánkou – strata dobrej povesti. Aj Ježišovi učeníci boli z toho prekvapení (Jn 4, 27).
  • Ježiš prvý začína rozhovor – pýta si vodu a potom sám ponúka nápoj
  • Termín „živá voda“ používajú síce obaja, ale chápu ho rozdielne.
  • Žena myslí na prirodzenú pramenitú voda, ktorá v Oriente znamenala životné bohatstvo.
    Ježiš rozvíja symboliku živej, pramenistej, nie dažďovej vody, ktorá je vzácnosťou. Dar živej vody je sám Ježiš.
  • V pozadí ženinej prosby: „Daj mi takejto vod“ – je vyjadrená túžba človeka po živej vode, po viere v Boha, po viere v Ježiša Krista.

 

b) Morálny problém ženy

• Choď, zavolaj svojho muža a príď sem.
  • Samaritánkina minulosť bola hriešna – žena piatich mužov.
  • Ježiš pochváli ženu za pravdivú odpoveď: nemám muža a doplní úplnú pravdu o všetkých mužoch jej života.
  • Cieľ Ježišovej pravdy nebolo odhalenie pohoršlivého života ženy. Ani ju neodsudzuje. Text ukazuje, že Ježiš má hlbokú znalosť duše človeka.

Aj tým sa Ježiš zjavuje, že kto je.

 

c) „Pane, vidím, že si prorok“

• Dialóg sa láme a začína dogmatická časť. Ježiš ju oslobodzuje od prízemnosti a dvíha k túžbe po nadprirodzenom.
• Ježiš prehlásil otázku o jedinom pravdivom mieste klaňania sa Bohu za nepodstatnú. To znamená nezáleží na správnom mieste, ale na správnom spôsobe klaňania sa. Týmto vyhlásením rúca múr medzi Samaritánmi a Židmi a ukazuje perspektívu zjednotenia sa.
• Boh je duch – tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a v pravde. (Jn 4,24)
• Žena povedala: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus.“

Ježiš povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Ježiš  zjavuje žene svoju pravú identitu. Dovtedy to ešte nikomu takto otvorene o sebe nepovedal.

• Žena opúšťa džbán – symbol doterajšieho čerpania mŕtvej vody, lebo našla prameň života, zdroj živej vody, ktorý si nenecháva pre seba.

d) „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?… Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy…“ (Jn 4, 29-39)

• Vyvrcholením celej state je misijný úspech Ježišov medzi Samaritánmi – vďaka obrátenej žene
• Samaritáni povedali žene: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale samy sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
• Kľúčovým pojmom je tu výraz Spasiteľ sveta…
• Ján podčiarkol myšlienku, že praví ctitelia Boží, ktorí sú otvorení pre pravdu, dostanú milosť dospieť k najdôležitejšiemu životnému poznaniu.

 

3)    Teologické a duchovné posolstvo

• Po akej vode ja túžim a chodím ju čerpať?
  • Je to voda, ktorú mi ponúka súčasná doba…? praktický materializmus, túžba po telesných pôžitkoch, karierizmus, sebacentralizmus… ?
  • Alebo je to živá voda, ktorú mi ponúka Kristus a je to svet Božieho slova, liturgia Eucharistie, diakonia – služba rodine, deťom, spoločenstvu Cirkvi, opusteným?
• Klaňať sa Bohu v duchu a v pravde. Ježiš nechcel radikálne kritizovať kultové miesta – synagógu, kostol… (a nechcel zaviesť ani novú formu uctievania Boha. – s Bohom sa najlepšie porozprávam v prírode, v tichu svojej izby, v tichom chráme bez ľudí, alebo keď slúžim trpiacim)
• Zdá sa, že klaňať sa Bohu v duchu a v pravde nezahŕňa v sebe žiadne konkrétne miesto, ale:
  • podriadiť Bohu svoj život
  • pripustiť ho do každej oblasti svojho života, do svojho zmýšľania i konania
  • dovoliť mu, aby poznačil vzťahy manželské, rodinné a iné
  • v pravde znamená „nech počúvajú Mojžiša a prorokov“ – v Božom slove a v učení Cirkvi
• Ježiš zjavuje seba ako Mesiáša. Prečo?
  • Lebo prišiel volať hriešnikov, aby robili pokánie.
  • Mýtnici a hriešnici vás predídu do Božieho kráľovstva. Žena sa stala misionárkou.
  • Ježiš naplnil svoje poslanie.
• Kladieme si ešte otázku: Ak Ježiš zjavil seba ako Mesiáša tejto žene, bola toho naozaj hodná? Možno za tým vidieť narážku aj na univerzalizmus spásy. No prečo práve osobne tejto žene zjavil Ježiš sám seba?
• Možno aj preto, lebo prišiel pre hriešnikov, aby robili pokánie.
• Pri tejto žene sa Ježišovi podarilo vyvolať v jej srdci úprimného ducha kajúcnosti – žena spoznala svoje hriechy – nepočuli sme, že by sa vyhovárala či žalovala na svojich bývalých mužov, hoci iste aj oni mali podiel viny na jej osude. Ale ona hovorí len: “Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?” (Jn 4, 29). Pokánie otvára nebo a kajúcnikovi sa zjaví Ježiš – Spasiteľ sveta.
• Požehnaný rozhovor – začiatok obrátenia pre mnohých z tohto samaritánskeho mesta.
• Záujem Samaritánov o Božie veci naplnil Ježiša takým nadšením, že zabudol na svoj hlad a smäd. Keď mu učeníci núkajú pokrm, začne hovoriť o duchovnom pokrme.  V nasledujúcom misionárskom dialógu s učeníkmi opäť dochádza k podobnému počiatočnému nedorozumeniu v reči ako pri rozhovore s Nikodémom či so Samaritánkou – učeníci hovoria o hmotnom chlebe, Ježiš o duchovnom (“Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal” Jn 4, 34).
• Obraz Samaritánov, prichádzajúcich k Ježišovi, pripomína žatvu – Ježiš pozýva apoštolov do tejto žatvy a hneď im aj ukáže príklad. Dva dni v samaritánskom meste sú pre apoštolov lekciou, ako ohlasovať Božie kráľovstvo. Je to pre nich zároveň aj prorocká predzvesť budúcej plodnej misionárskej činnosti v Samárii (porov. Sk 8, 4-25).
• Evanjelizovanie sa vždy začína stretnutím s Kristom, ktorý sa dotýka srdca človeka…
• Pokračuje otvorením sa pre kajúcnosť a zápasom so svojou minulosťou …
• Vrcholí svedectvom v duchu Samaritánky – „povedal mi všetko, čo som porobila” (Jn 4, 29)…
• Podobne si počínal ešte pred Kristom Jonáš, keď chcel priviesť k Bohu Ninivčanov (porov. Jon 3), podobne to robili aj  Peter (Sk 2) i Pavol (Gal 1, 13) v časoch prvej Cirkvi, podobný model uskutočňovali aj mnohí svätci – kajúcnici, ktorí pokorne vyznávali svoje poblúdenia, ale aj obrátenie, a tak privádzali iných k viere (napr. sv. Augustín, sv. František Assiský, sv. Ignác z Loyoly)…

4)    Posolstvo pre manželov

• Samaritánka reprezentuje problémové manželstvá, ktoré sa vyskytujú v každej dobe (alebo aspoň problémové situácie, ktoré sa z času na čas objavujú v každom manželstve).
• Kde bola príčina problematickosti u Samaritánky? Nevieme to s istotou povedať.
  • možno to bola nesprávna výchova dievčaťa, ktoré sa neskôr stalo neuspokojenou, stále hľadajúcou ženou šiestich partnerov;
  • možno to bol zlý postoj jej zákonitého manžela;
  • nepriaznivé hmotné okolnosti, ktoré ju doviedli do hriešnych vzťahov;
  • isté je, že v nich bola celkom ponorená a že nemala dobrú povesť, keď aj po vodu chodila okolo poludnia, kedy sa ženy väčšinou zdržiavali doma.
• Hľadanie a nachádzanie koreňov problému je prvým predpokladom jeho úspešného riešenia. Ježiš aplikuje takýto postup vo viacerých kontaktoch s podobne problematickými postavami – porov. napr. rozhovor s bohatým mladíkom: Mk 10, 17-23; stretnutie so ženou trpiacou na krvotok: Lk 8, 43-48; stretnutie so Zachejom: Lk 19, 1-10; so ženou pristihnutou pri cudzoložstve: Jn 8, 1-11 a iné.
• Ježiš najprv nadväzuje s človekom dialóg a až potom prichádza k určitým konklúziám (napr.: “Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!” Mk 10, 23; alebo: “Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!” Lk 8, 43 a pod.).
• Tento model láskavej anamnézy problémov je jedným z výrazných posolstiev tejto evanjeliovej state pre manželov.
• Ježiš Samaritánkou nepohrdol a snažil sa preniknúť k jej srdcu prosbou o službu, ktorá je bezpečnou cestou k ľudskému (najmä ženskému) srdcu; apeluje na charakteristickú tendenciu každej ženy – túžbu pomáhať, obetovať sa, byť pre niekoho niečím.
• Prvým spojovacím mostom medzi ľudskými srdcami je dôvera („Daj sa mi napiť!”)
• Treba sa zaujímať o to, čo zaujíma manžela či manželku, s vďačnosťou prijímať ich každodenné služby rodine a dokázať ich aj oceniť.
• Ak by sa muži aj ženy dokázali takto zaujímať o svojho partnera, predišlo by sa mnohým nedorozumeniam. Skúsenosti psychológov i pastoračných kňazov ukazujú, že práve nezáujem o všedný život toho druhého patrí k najčastejším zdrojom manželských konfliktov.

O tejto skutočnosti svedčia aj početné vyjadrenia cirkevných otcov – napr. sv. Ján Zlatoústy^[1], sv. Gregor Naziánsky, sv. Augustín – ktorým bola otázka kresťanského manželstva a  rodiny veľmi blízka a  venovali jej vo svojich spisoch značný priestor.

• Ďalším problémom, ktorý Ježiš pomáha riešiť manželom v tejto stati, je problém praktického náboženského života v rodine.
• Samaritánka predstavuje ženu, ktorá síce má určité náboženské poznanie, ale nežije podľa neho – bráni jej v tom hriech.
• Potrebuje pomoc zhora, aby pochopila, že náboženstvo nie je záležitosťou akéhosi neosobného kultu, ale že je to osobný život s Bohom – „klaňanie sa Bohu v Duchu a pravde”.
• Prvým dôsledkom takéhoto chápania bude vnútorné obrátenie, t.j. jednoznačné odmietnutie hriechu. Aj po prípadnom páde sa takýto muž či žena dokážu vrátiť a začať odznova.
• Druhým dôsledkom bude túžba vydávať svedectvo o svojom obrátení a šťastnom živote s Bohom. Tak ako žena – Samaritánka dokázala po obrátení priviesť k Ježišovi celé mestečko, tak aj obrátení kresťanskí manželia budú iných privádzať k nemu. Dokázala to preto, lebo pozorne a pokorne počúvala Ježišovo slovo, nechala sa ním preniknúť, a tak ho odovzdala aj ostatným.^[2]
• Manželia, ktorí uverili v Ježiša Krista a otvorili sa pre tento model vlastného obrátenia – evanjelizujú svoju rodinu aj ďalších “Samaritánov”, ktorí sa ešte nestretli s Kristom
• V týchto snahách manželia veľmi potrebujú konkrétnu pomoc Cirkvi – ako to robil aj Ježiš:
  • po nadviazaní srdečného kontaktu priamo poukázal na jej „kameň úrazu” v partnerských vzťahoch, na jej hriech – to bol  dominantný bod ich dialógu
  • najvyšším vrcholom ich rozhovoru však bolo sebazjavenie Ježiša ako Mesiáša. Kňazi a ich pomocníci v pastorácii manželov by mali smerovať svoje aktivity práve sem – ku Kristovi, ktorý je (podľa Tertuliána) “solutio omnium problematum – riešením všetkých problémov”.
• Ježiš je vzorom aj vo vnútornom prežívaní tejto svojej služby – určite ako Otcov Syn spájal zápas o dušu Samaritánky s modlitbou k Otcovi.
• Jeho poznámka na adresu apoštolov „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal” (4, 34) naznačuje, že spojenie s Otcom prežíval veľmi intenzívne.
• Ježiš vidí a upozorňuje ľudí na optimistickú perspektíva, s ktorou sa pozerá na človeka budúcnosti: „Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu” (4, 35) – zapaľuje v apoštoloch misionársky oheň, ktorým povzbudzuje nielen k zachraňovaniu jednotlivcov, ale aj rodín (potvrdzuje to Ježišov záujem o Samaritánkinho muža).
• Zákonitosť reťazovej reakcie – jedno zachránené manželstvo privádza k „živej vode” svoje deti, ktoré následne pokračujú v procese odovzdávania živej vody ďalej.

 

Prežívame advent 2017 …

Spojme si postavu Samaritánky s  adventnými postavami Márie a Jozefa

• Samaritánka sa otvorila pre Božie slovo vyslovené Ježišom: ovocím bol zrod viery a zmena jej života i života mnohých Samaritánov
• Mária si otvorila srdce pre Božie slovo vyslovené anjelom: ovocím bolo počatie a narodenie Ježiša, ktorý zmenil život celého sveta
• Aj Jozef sa otvoril pre Božie posolstvo: ovocím bol zrod Svätej rodiny, ktorá dáva príklad, silu a nádej všetkým kresťanským rodinám

 

Otvorme sa aj my vedomejšie, plnšie, ochotnejšie pre počúvanie Božieho slova (čítaním a meditovaním Písma, pozorným vnímaní udalostí, ktoré nám Boh posiela do života) – aby sme menili k lepšiemu svoj osobný život, život našej rodiny, ale aj toho „malého sveta“, v ktorom žijeme.

[1] “Všimni si, akú úlohu má žena: vedie domácnosť, stará sa o všetko potrebné. Jej vďačíš za to, že sa môžeš nazývať otcom svojich detí. Žena ti pomáha k počestnosti, utišuje v tebe oheň prirodzenosti. Aj ty jej preukazuj dobro a pomáhaj jej predovšetkým v duchovnej oblasti.” SV. JÁN ZLATOÚSTY, in: La teologia dei padri, vol. III., Citta Nuova Editrice, Roma 1982, s. 351.

[2] Aj sv. diakon Efrém prirovnáva Ježišovo slovo k nevyčerpateľnému prameňu, z ktorého treba s pokorou postupne čerpať a obohacovať svoj život: “Smädný má radosť, keď pije, a nesmúti, že nemôže prameň vyčerpať. Prameň má premôcť tvoj smäd, a nie smäd prameň, lebo ak sa tvoj smäd uhasí bez toho, že by sa prameň vyčerpal, budeš sa z neho môcť zasa  napiť, keď budeš smädný. No keby po uhasení tvojho smädu vyschol aj prameň, tvoje víťazstvo by sa premenilo na tvoje nešťastie. Vzdávaj vďaky za to, čo si získal, a nesmúť za tým, čo ostalo v nadbytku. Čo si získal a k čomu si prišiel, je tvoj podiel, a čo zostalo, je tvojím dedičstvom. Čo nemôžeš pre svoju slabosť získať za jednu hodinu, môžeš získať, ak vytrváš, v ďalších hodinách. Ani sa zlovoľne nepokúšaj prijať jediným dúškom to, čo na jeden dúšok prijať nemožno, ale ani sa z lenivosti nevzdávaj toho, čo môžeš prijať postupne.” (Liturgia hodín podľa rímskeho obradu III., slovenská liturgická komisia, Vatikán – Trnava 1990, s. 169-170.) – Ak manželia budú pravidelne čítať Božie slovo, uvažovať nad ním a usmerňovať ním svoj život, ak v tejto snahe budú vytrvalí, stanú sa postupne sami odovzdávateľmi tejto “živej vody”.