Duchovná obnova na máj 2017
Pohľad súčasnej doby a Cirkvi
na otcovstvo a materstvo v rodine
alebo
K čomu nás v oblasti otcovstva a materstva
pozýva fatimská Panna Mária
ÚVOD
Položme si na úvod niekoľko otázok:
- Je súčasný kresťan pripravený čeliť ohromnej presile multikultúrnej a multináboženskej Európy?
- Môžeme kladne odpovedať, že naše spoločenstvá rôznych spiritualít sú dobre pripravené na evanjelizáciu digitálneho prostredia, v ktorom žijú rodiny, mládež?
- Sú kresťanské manželstvá a rodiny zapálené odovzdávať vieru svojim deťom? Majú dobré poznanie vecí? Volia vhodné spôsoby a podávajú náboženské pravdy s nadšením? Majú aj skúsenosť viery, pomocou ktorej by šírili evanjelium?
Takéto a mnohé podobné otázky mi často víria hlavou a prirodzene sa pýtam – čo robiť? Dnešná téma je o otcovstve a materstve. Všetci máme byť otcovia a matky. Všetci máme odovzdávať vieru prirodzeným alebo duchovným deťom. Ako na to?
Úvahu si rozdelíme do týchto častí:
- Biblický komentár k textu Sk 8, 26-40
- Podnety, ktoré nám podáva k téme pápež František v Amoris Laetitia (5.kap., str. 100-119) a tiež pri pastoračnej návšteve v Miláne, keď sa prihovoril rodičom a birmovancom…
- Niekoľko rád pre otcov a matky, ako duchovne formovať svoje deti (+ podnety hlavného predstaveného saleziánov A.F. Artime – Strenna 2016)
ooo
Odpoveď na predložené otázky nám dáva diakon Filip zo Skutkov apoštolov (Sk 8, 26-40). Preto sa zamyslime nad týmto textom ako prvým.
1. Biblický komentár k textu Sk 8, 26-40
Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, Pridaj a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí? A poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho. Stať Písma, ktorú čítal, bola táto: „Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa. Pre jeho pokoru bol súd nad nim zrušený. A kto bude rozprávať o jeho rode? Lebo jeho život sa berie zo zeme.“ Eunuch povedal Filipovi: „Prosím ťa, o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?“ Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ (Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, slobodno.“ A on odpovedal: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.“) Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti. A Filip sa našiel v Azote. Chodil po všetkých mestách a hlásal evanjelium, až prišiel do Cézarey.
Sk 8, 26-40
Diakona Filipa nachádzame na ceste z Jeruzalema do Gazy. Poslal ho tam anjel Pánov, ako píše Lukáš v úvode tohto úryvku. Stretáva sa tam s Etiópčanom, ktorý je správcom všetkých pokladov etiópskej kráľovnej „kandaké“. Tento veľmož prišiel do Jeruzalema pokloniť sa Bohu a už sa vracal domov. Sedel vo svojom voze a čítal zvitky proroka Izaiáša.
a) Priblíženie sa k človeku – prvý rozmer evanjelizácie
Vtedy Duch povedal Filipovi: „Pridaj sa k tomuto vozu“. Diakon Filip najprv počúva, ako eunuch nahlas číta Izaiáša a potom nám Božie slovo cez neho ukazuje prvý rozmer evanjelizácie.
Všimnime si, ako jednoducho sa Filip približuje k tomuto veľmožovi. Opýta sa veľmi prirodzene: „Aj rozumieš, čo čítaš?“ Samozrejme, predpokladáme, že ešte predtým sa obaja muži pozdravili, ako bolo zvykom u východných ľudí tej doby a zrejme prehodili nejaké úvodné slovo. Až potom ide Filip k veci.
Správca etiópskych kráľovských pokladov na Filipovu otázku odpovedá: „Ako by som mohol rozumieť, keď mi to nik nevysvetlí!“ Prvý kontakt bol teda nadviazaný. Filip dokázal premostiť dva svety a správca ho poprosí, aby nastúpil do voza a vysvetľoval mu text Písma. Lukáš dokonca napíše: „poprosil ho, aby si sadol vedľa neho“ (8,31). Táto veta nie je zanedbateľná. „Sadnúť si vedľa“ znamená „byť blízkym tomu človeku; priblížiť sa jeho životným starostiam, problémom, radostiam; postaviť si tohto človeka do stredu svojho záujmu“…
Prvý problém evanjelizácie, ktorý vidíme od rodičov v rodine cez apoštolských pracovníkov v komunitách až po predstavených všeobecnej Cirkvi – je teda v tom, že sa nevieme približovať, nevieme si sadnúť vedľa človeka. Možno ho často krát ani nevieme vhodne osloviť; ako by sme nevedeli stavať mosty medzi ľuďmi.
Božie slovo nám cez Filipa radí, aby sme v rodinách dokázali prosiť o pomoc Božieho Ducha, aby sme správne oslovili či malé dieťa alebo dospievajúceho človeka, či manžela alebo manželku; aby sme dokázali sadnúť si vedľa neho. Niekedy nie je ani potrebné, aby sme čosi vysvetľovali. Možno stačí len objať toho druhého pohľadom, rukami, slovami.
Príklad:
Kňaz skončil sv. omšu. Do sakristie prichádza staršia žena. Pristúpila k nemu celkom blízko a začala horko plakať. A kňaz sa spýtal: „Čo vám je, čo sa stalo?“ Žena odpovedala: „Zomrela mi 60-ročná sestra. Ja mám sedemdesiat. Žili sme spolu. Už nemám nikoho. Veľmi je to ťažké. Neviem, či to vydržím.“
Kňaz uvažoval, čo jej povedať: myšlienku z Božieho slova alebo povzbudenie zo skúseností? A vtom mu Boží Duch vnukol, aby ju objal. Pristupuje k nej a bez slova ju silno objíme. Ona v jeho náručí dlho a horko plače. Po chvíľke sa trošku utíši a kňaz povie: „Teta moja, ja viem, že vás to veľmi bolí, ale nestrácajme vieru a nádej. Pán Boh je ten, ktorý vie, čo robí. Aj keď vaša sestra odišla k nemu, on vám dá silu to prijať. A dá vám potrebnú milosť, aby ste to aj v budúcnosti uniesli.“ Žena sa upokojila a odišla. No o chvíľu sa ešte raz vrátila a keď kňaz vychádzal zo sakristie, povedala mu: „Otče, ďakujem vám, ďakujem, že ste ma pochopili…“ Niekedy možno aj toto je spôsob, ako si sadnúť vedľa človeka, vedieť s ním komunikovať – či už v našich rodinách, v našich spoločenstvách a či v inom prostredí, v ktorom žijeme …
Ale to vyžaduje – mať čas na toho človeka. (Internet – nám berie čas)
b) Zvestovať Pána Ježiša – druhý rozmer evanjelizácie (1 Pt 3)
Keď správca požiadal Filipa „vysvetli mi, o kom to prorok hovorí..“ – komunikácia bola začatá, otvorenosť srdca tiež, a preto mu mohol Filip zvestovať Pána Ježiša.
Je otázka, či my zvestujeme Pána Ježiša tým, s ktorými žijeme; najmä ak ide o naše deti, našu mládež. (Príbehy…) To zvestovanie by sa malo podobať zvestovaniu Ježiša Krista emauzským učeníkom. Ježiš im najprv vysvetľoval všetky časti Starého zákona, ktoré sa naňho vzťahovali, takže oni neskôr hovoria: „Či nám nehorelo srdce, keď nám cestou vysvetľoval zmysel Písma?“
Je to výzva, aby sme aj my dobre spoznávali konkrétne state, výroky, podobenstvá, udalosti zo Svätého písma – a tie potom v určitých okolnostiach dokázali spojiť so životom.
Isté je, že správca bol tak veľmi oslovený Filipovým vysvetlením, že chcel dosiahnuť viac. Chcel byť pokrstený, lebo uveril v Pána Ježiša.
Príklad (konverzia amerického kazateľa Scotta Hahna a jeho manželky Kimberley, ktorí sa stali katolíkmi – „Naša cesta do Katolíckej cirkvi“…)
c) Krst – začiatok nového života – tretí rozmer evanjelizácie (Skutočná láska)
Správca rozkáže zastaviť voz, lebo zbadá vodu. Pýta sa Filipa: “Čo ešte prekáža, aby som mohol byť pokrstený?“ Keď Filip videl správcovu vieru a nadšenie, usúdil, že je pripravený prijať krst. Preto zostúpili z voza a Filip ho pokrstil. Správca odchádzal domov plný radosti z nového života.
Správna evanjelizácia teda prináša začiatok nového života, tak ako sa to stalo u etiópskeho správcu. V jeho prípade to bol krst a zrejme aj následný život podľa Ježišovho učenia. Evanjelizácia má priniesť niečo, čo je mimoriadne a nové v živote tých, ku ktorým sme si prisadli.
Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Ecclesia in Europa Cirkev v Európe okrem iného napísal: „Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria v spoločenstve s krížom a vzkriesením Krista krásou evanjelia. Viac ako kedykoľvek predtým je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske povedomie – aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové impulzy realizovať ho novým životom v Kristovi.“
ooo
Filip sa teda stal duchovným otcom tomuto človeku. Evanjelizácia má naozaj takéto dôsledky!
Pýtame sa, v čom konkrétne spočíva duchovné otcovstvo a materstvo?
Filip splnil podmienky, ktoré sme pred chvíľou spomínali. Tie sú veľmi dôležité pre to, aby iní cítili, že sme poslaní k nim a že im ako otcovia a matky (či už prirodzení rodičia, alebo tí duchovní) máme pomôcť a máme im dať spoznať i precítiť prítomnosť nebeského Otca a matky Cirkvi.
2. Podnety pápeža Františka v Amoris Laeitia
a v príhovore v Miláne k téme otcovstva a materstva
Pápež František hovorí: „Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca. Obaja totiž prispievajú k jeho výchove, aj keď každý odlišným spôsobom. A nejde len o lásku otca a matky k dieťaťu, ale aj o lásku medzi nimi navzájom. Rodičia majú vytvárať hniezdo, ktoré poskytuje prijatie ako základ rodiny. Ak pre nejaký nevyhnutný dôvod jeden z dvojice chýba, je dôležité hľadať spôsob, ako ho vynahradiť pre dobro náležitého dozrievania dieťaťa.“
Pápež hovorí na adresu dnešných žien a budúcich matiek, že chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Nemožno však ignorovať potrebu materinskej prítomnosti. Žena stojí pred mužom ako matka – a materstvo neznamená len povinnosti, ale aj osobitné poslanie, ktoré spoločnosť musí chrániť a uchovávať pre dobro všetkých. Je to práve matka, ktorá svedčí o kráse života. Ona je najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. Bez matky by bola spoločnosť neľudskou. Chýbalo by jej svedectvo o nežnosti, oddanosti a morálnej sile. Ona často odovzdáva najhlbší zmysel náboženskej praxe v prvých modlitbách a gestách zbožnosti, ktorým sa dieťa od nej učí. Matka učí dieťa dôverovať. Pomáha mu rozvíjať vlastnú sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Bez matiek by nebolo nových veriacich.
ooo
Ale pápež František sa prihovára aj k otcom. Hovorí, že na druhej strane postava otca je rovnako nenahraditeľná ako materinská opatera. Otec je charakteristický najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výzev. On pozýva k námahe a bojovnosti. Vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť. Deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov. Nie je dobré, keď deti zostávajú bez otcov, a tak prestávajú byť deťmi príliš skoro.
ooo
Po týchto pápežových slovách môžeme povedať, že prítomnosť otca aj matky vytvára najvýhodnejšie prostredie pre dozrievanie dieťaťa a mladého človeka. Tak rastú zrelé osobnosti.
ooo
Pápež František však neobchádza ani také manželské páry, ktoré nemôžu mať deti. Odporúča jednu možnosť, ktorou je adopcia. Ona je skutkom lásky – je darovaním rodiny tomu, kto ju nemá. Je cestou ako uskutočniť otcovstvo a materstvo veľmi štedrým spôsobom. Tí, ktorí čelia výzve adopcie a danú osobu prijmú bezpodmienečne a úprimne, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha.
Pápež František chápe, že adopcia je veľmi citlivá téma. Rozhodnutie o adopcii by preto malo byť vždy inšpirované predovšetkým vierou a láskou – záujmom o potreby dieťaťa, túžbou naplniť svoje rodičovstvo a potrebami Cirkvi v súčasnej dobe.
ooo
Na záver nás pápež František povzbudzuje týmito myšlienkami: Každý manželský pár, ktorý zažíva silu lásky, vie, že láska je povolaná uzdravovať rany, bojovať za spravodlivosť a nastoľovať kultúru stretnutia. Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia. Otvorené a solidárne rodiny sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie ako ony. Ak v srdci žijú evanjelium, prebúdzajú túžbu po Bohu, odovzdávajú vieru, skrášľujú tak šeď verejného priestoru. Napĺňajú ho farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany, žiarivej viery a aktívnej nádeje.
ooo
Miláno, 25.3.2017
Dňa 25.marca 2017 bol pápež František na pastoračnej návšteve v Miláne. Na zaplnenom 80-tisícovom štadióne San Siro sa pápež František prihovoril birmovancom, rodičom a katechétom.
Svätému Otcovi položili otázku manželia Monica a Alberto, rodičia birmovancov: „Ako odovzdať našim deťom krásu viery? Niekedy sa zdá ťažké hovoriť bez toho, aby sme sa stali nudnými a banálnymi… autoritárskymi. Aké slová použiť?“
Svätý Otec rozdelil odpoveď do troch častí.
- Na prvom mieste im odporúčal dbať o to, aby deti mohli vieru podvedome zachytiť zo života rodičov; aby sa svedectvo viery rodičov vrylo do ich srdca aj pamäti.
Vyberáme niekoľko myšlienok z jeho prejavu:
„Odovzdanie viery. Rád by som túto otázku položil vám. A pozývam vás spomenúť si, ktoré osoby zanechali stopu vo vašej viere a čo z nich sa do vás najviac zapísalo… Ktoré osoby, situácie
a veci vám pomohli rásť vo viere, odovzdať vám vieru? Pozývam vás rodičov stať sa na chvíľu
v predstavivosti opäť deťmi a spomenúť si na osoby, ktoré vám pomohli veriť. ´Kto mi pomohol veriť?´Otec, mama, starí rodičia, katechétka, teta, pán farár, sused, kto vie…? Všetci si nosíme v pamäti, ale zvlášť v srdci, niekoho, kto nám pomohol veriť. Teraz je tu moja výzva pre vás: chvíľku ticha … a každý nech premýšľa: Kto mi pomohol veriť?
A ja odpoviem za seba, a aby som povedal pravdu, musím sa vrátiť v spomienke do Lombardie. Mne veľmi pomohol veriť a rásť vo viere jeden kňaz…, ktorý ma krstil a on ma sprevádzal až po môj vstup do noviciátu k jezuitom. A nikdy nezabudnem na toho kňaza… Milosrdný, dobrý, pracovitý. A tak mi pomohol rásť.
Naše deti na nás pozerajú neustále; aj keď si to neuvedomujeme, oni nás celý čas sledujú
a počas toho sa učia. Deti sa na nás pozerajú, a vy si neviete predstaviť úzkosť, ktorú prežívajú deti, keď sa rodičia hádajú. Trpia! A keď sa rodičia rozvedú, účet platia ony. Keď sa privádza dieťa na svet, máte si byť vedomí tohto: preberáme zodpovednosť za rast toho dieťaťa vo viere. Veľmi vám pomôže čítať exhortáciu Amoris laetitia (O láske v rodine), predovšetkým prvé kapitoly o láske, o manželstve; štvrtú kapitolu, ktorá je skutočne kľúčová. Ale nezabudnite: keď sa hádate, deti trpia a nerastú vo viere. Deti poznajú naše radosti, naše zármutky i starosti. Vedia zachytiť všetko, postrehnú všetko,
a keďže majú veľmi veľkú intuíciu, vyvodia si svoje závery a svoje poučenia. Sú mimoriadne chytré. Preto jedna z prvých vecí, ktoré vám poviem je: dbajte o ne, dbajte o ich srdce, o ich radosť, o ich nádej. ´Očká´ vašich detí si postupne zapamätávajú a snímajú srdcom, ako je viera jedno z najlepších dedičstiev, ktoré ste dostali od vašich rodičov a vašich predkov. Všimnú si to. A ak im vy dáte vieru a žijete ju dobre – to je odovzdávanie.
Ukázať im, ako nám viera pomáha kráčať ďalej, čeliť mnohým drámam, ktoré prežívame, nie
s pesimistickým postojom, ale s dôverou – toto je najlepšie svedectvo, ktoré im môžeme dať.“
- Ako druhú vec pápež František rodičom odporúčal spoločné prežívanie nedele
a spoločnú hru s deťmi.
„Na rôznych miestach majú rodiny veľmi pekný zvyk, že idú spoločne na svätú omšu a potom idú do parku, kde sa deti spolu hrajú. Tak sa viera stane potrebou pre rodinu spolu s inými rodinami,
s priateľmi, spriatelenými rodinami… Toto je pekné a pomáha žiť prikázanie svätiť sviatočný deň.
Avšak naša doba je dosť neľútostná, aby niečo takéto umožňovala, pretože mnohí rodičia, aby mohli zabezpečiť rodinu, musia pracovať aj cez sviatočné dni.
Vždy sa pýtam rodičov, keď mi povedia, že strácajú trpezlivosť s deťmi, prvú otázku: ´A koľkí sú?´ – ´Traja, štyria´, odpovedia. A položím im druhú otázku: ´Zahráš sa so svojimi deťmi? Hráš sa?´
A nevedia, čo odpovedať. Rodičia v týchto časoch sa nemôžu hrať, alebo aj stratili návyk hrať sa so svojimi deťmi, ´strácať čas´ s deťmi. Jeden otec mi raz povedal: ´Otče, keď ja idem do práce, ešte sú
v posteli, a keď sa neskoro večer vrátim, už sú v posteli. Vidím ich len cez sviatočné dni.´ To je nedobré! To je život, ktorý nám berie ľudskosť! Ale majte na pamäti toto: hrať sa s deťmi, ´strácať čas´ s deťmi je tiež odovzdávanie viery. Je to nezištnosť, nezištnosť Božia.“
Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal: ‚Nemôžeme kresťanom zabrániť, aby chodili do kostola. Nemôžeme im zabrániť, aby čítali Bibliu a poznávali pravdu. Dokonca im nemôžeme zabrániť ani v tom, aby si vytvorili dôverný vzťah so svojim Spasiteľom. Nechajme ich teda, nech si chodia do kostola.‘
‚ALE pripravme ich o čas, aby nemali čas budovať si vzťah k Ježišovi Kristovi.‘ ‚Práve toto od vás chcem,‘ povedal diabol: ‚Zabráňme im v tom, aby boli v kontakte so svojim Spasiteľom a po celý deň udržiavali toto životodarné spojenie!‘
‚A ako to máme urobiť?‘ zvolali jeho démoni. ‚Snažte sa, aby boli stále zaneprázdnení nedôležitými vecami a vymyslite si hŕbu možností, ako zamestnať ich myseľ,‘ odpovedal diabol. ‚Pokúšajte ich, aby utrácali, utrácali a utrácali a vypožičiavali si peniaze. Presvedčte ich ženy, aby chodili do práce a trávili tam mnoho času a muži, aby pracovali šesť až sedem dní v týždni, desať až dvanásť hodín denne, aby si mohli dovoliť žiť prázdny život. Zabráňte im tráviť čas s deťmi. Keď sa ich rodiny rozpadnú, nebude už v ich domovoch skoro úniku od pracovného stresu! Pôsobte neustále na ich myseľ, aby nepočuli ten tichý, nenápadný hlas. Zlákajte ich, aby si na cestách neustále púšťali rádio alebo magnetofón, aby mali doma stále zapnuté televízory, DVD prehrávače a počítače, a dohliadnite na to, aby v každom obchode a reštaurácii stále vyhrávala svetská hudba. To úplne zamestná ich myseľ a preruší ich spojenie s Kristom.‘
‚Dbajte, aby mali na stolíkoch pri káve množstvo časopisov a novín. Dvadsaťštyri hodín denne útočte na ich mozog správami. Pri šoférovaní ich vyrušujte billboardami.‘ ‚Naplňte ich e-mailové schránky hlúposťami, katalógmi tovarov, tipovaniami a všelijakými novinkami a ponukami zliav a výrobkov, služieb zdarma a falošnými nádejami.‘
‚V novinách, časopisoch a v televízii stále ukazujte štíhle pekné modelky, aby ich muži začali veriť, že najdôležitejšia je vonkajšia krása a aby začali byť nespokojní so svojimi manželkami.‘ ‚Snažte sa, aby boli manželky príliš unavené, než aby mohli v noci milovať svojich mužov. Pridajte im k tomu i bolesti hlavy! Keď nedajú svojim manželom potrebnú lásku, začnú si ju hľadať inde. Toto ich rodiny rýchlo rozbije.‘
‚Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby nehovorili o Jeho zmŕtvychvstaní a moci nad hriechom a smrťou.‘
‚Veďte ich k tomu, aby boli nezriadení i pri odpočinku. Snažte sa, aby sa z rekreácií vracali vyčerpaní. Zamestnávajte ich, aby nemali čas ísť do prírody a premýšľať o Božom stvorení. Posielajte ich miesto toho do zábavných parkov, na športové akcie, hry, koncerty a do kina.‘
‚Hlavne ich stále a stále zamestnávajte!‘ ‚A keď sa zídu k duchovnému spoločenstvu, naveďte ich, aby viedli plané reči a trkotali, aby tak odišli domov so zlým svedomím.‘
‚Naplňte ich život množstvom dobrých vecí, aby nemali čas čerpať silu od Ježiša. Tak budú skoro na všetko sami a kvôli týmto dobrým veciam obetujú svoje zdravie a rodinu.‘
‚TO ZABERIE! Bude to fungovať‘ ‚To bol ale plán!‘
Démoni sa pustili horlivo do diela a snažili sa, aby boli kresťania stále viac a viac zamestnaní a uponáhľaní a stále pobiehali sem a tam. Aby mali málo času na svojho Boha a svoje rodiny. Aby nemali čas druhým povedať o tom, že Ježiš má moc zmeniť ich život.
Uspel diabol v tomto pláne? Posúď sám.
- Ako tretiu vec pre odovzdanie viery deťom pápež František rodičom odporúčal výchovu k solidárnosti.
„Rodinná výchova k solidárnosti k milosrdenstvu. Toto je odovzdávanie viery vo výchove k solidarite, v dielach milosrdenstva. Diela milosrdenstva pomáhajú rásť viere v srdciach. Toto je veľmi dôležité. Rád kladiem dôraz na sviatok, na nezištnosť, na vyhľadávanie iných rodín a prežívania viery ako priestoru rodinnej pohody. Myslím si, že je potrebné pridať aj ďalší prvok. Nie je sviatok bez solidárnosti. Tak ako niet solidárnosti bez sviatku, pretože ak je niekto solidárny, je radostný
a odovzdáva radosť.
Porozprávam vám jednu vec, ktorú som spoznal v Buenos Aires. Jedna mama obedovala s troma deťmi. Manžel bol v práci. Oni obedovali a mali práve milánske rezne. Každé z detí malo jeden na tanieri. Niekto zaklope na dvere. Najstaršie dieťa išlo, otvorilo, vrátilo sa a povedalo: ´Mama, je tu chudobný a pýta si jedlo.´ A múdra mama sa opýtala: ´Čo urobíme? Dáme mu jesť alebo nedáme?´ – ´Áno, mama, dajme, dajme!´ Boli tam ešte ďalšie rezne. Mama povedala: ´Veľmi dobre: urobíme dva chlebíčky. Každý odreže polovicu zo svojho a urobíme dva chlebíčky.´ – ´Mama, ale sú tam ďalšie rezne!´ – ´Nie, tie sú na večeru.´ A mama ich naučila solidárnosti, ale takej, čo niečo stojí, nie tej, čo je z nadbytku!“
Svätý Otec ešte doplnil:
„Odporúčam výchovu založenú na spojení ´rozmýšľať- cítiť – robiť´, to znamená: výchovu sústredenú na rozum, na srdce i na ruky. Vychovávať v súzvuku týchto troch jazykov, aby tak mladí, chlapci a dievčatá, dokázali premýšľať nad tým, čo cítia a robia, preciťovať to, nad čím premýšľajú a čo robia, a robiť to, nad čím premýšľajú a čo cítia. Neoddeľovať tieto tri veci, ale udržať všetky tri spolu.
Vzdelávať nielen rozum: to znamená nedávať len základy intelektuálne, ktoré sú dôležité, ale bez srdca a bez rúk sú nanič, lebo neslúžia. Výchova musí byť harmonická. Ale možno to povedať aj takto: vychovávať obsahmi, myšlienkami, životnými postojmi a hodnotami. Aj takto sa to dá povedať. Ale nikdy nevychovávať napr. len poznatkami, len myšlienkami. Nie. Vo výchove musí rásť aj srdce,
a tiež ´čin´; teda postoj a spôsob, ako sa správať v živote.“
ooo
Vo svojej odpovedi katechétom pápež František pokračoval konkrétnym príbehom o múdrom prístupe učiteľa, ktorý dokázal žiaka správne motivovať:
„V súvise s tým predchádzajúcim, spomínam si ako v jednej škole bol žiak, ktorý bol veľmi dobrý vo futbale, ale bol pohromou v správaní sa v triede. Dali mu podmienku, že ak sa nezačne dobre správať, nemôže hrať futbal, ktorý mal veľmi rád! Keďže sa naďalej správal zle, dva mesiace nemohol hrať futbal, a to ešte zhoršilo situáciu.
Buďme pozorní, keď sa dávajú tresty: tento chlapec sa zhoršil! Je to pravda, poznal som ho. Jeden deň tréner šiel hovoriť s riaditeľkou a vysvetlil jej: ´Toto nefunguje! Nechaj ma niečo skúsiť´.
A požiadal ju, aby chlapec mohol opäť hrať. ´Skúsime´, povedala riaditeľka. A tréner ho urobil kapitánom družstva. Vtedy to dieťa, ten chlapec pocítil, že ho berú vážne, vycítil, že môže vydať zo seba to najlepšie a začal sa nielen lepšie správať, ale zlepšil sa celkovo. Toto sa mi zdá veľmi dôležité vo výchove.
ooo
Ďakujeme pápežovi Františkovi, že nás tak podrobne informoval, čo znamená byť otcom a matkou, ktorí sú múdrymi vychovávateľmi. Že to znamená svedectvo viery, mať čas na deti, a prežívať stolovania v Božom dome – Eucharistia a v rodinnom dome – agapé a vychovávať aj k solidárnosti – k milosrdenstvu.
ooo
3. Niekoľko rád pre otcov a matky, ako duchovne formovať svoje deti
1) Naučme mladých pozerať sa dovnútra, objaviť vlastný vnútorný život. Svet im ponúka kultúru rozptýlenia – no my im ponúknime výzvu zvnútornenia. Namiesto úteku sa postaviť tvárou v tvár zmyslu života.
2) Vychovávajme ich k počúvaniu a k chuti objaviť veľkosť ticha, pestovať schopnosť premýšľania, úžasu a obdivovania, ochutnať skúsenosť nezištnosti.
3) Pomôžme mladých objavovať v hĺbke vlastného srdca prítomnosť Boha, ktorý je Láska, Život a ustavičná Novosť.
4) Učme ich prijať vlastné ohraničenie, poznať osobné dejiny a svoj hriech.
5) Nech sú hľadačmi Boha, preto ich učme čítať vlastný život ako Božie požehnanie v údive z jeho Prítomnosti a jeho stôp v nás, ktorý nás hľadá, ktorý je v nás prítomný, ktorý žije v nás, aby mali odvahu a schopnosť pýtať sa v modlitbe, či to, čo robia alebo nerobia, je v zhode s vôľou tohto Boha lásky. Takto budú rásť v pedagogike túžby po Bohu, ktorá ich bude viesť k náboženskému zmyslu života a k napájaniu sa z prameňa živej vody, ktorým je Ježiš.
6) Ponúknime mladým skúsenosti s osobného stretnutia s Ježišom, lebo čím viac budú Krista poznať, tým viac ho budú nasledovať, vstúpi do nich Boží Duch a ich oči budú schopné uvidieť ho.
7) Odporúčajme mladým stratégie, ktoré vedú k dozretiu skutočného priateľstva s Ježišom, ktorý bude formovať ich pohľady, mentalitu a hodnoty.
8) Svedčme pred mladými o našej radosti z nasledovania Ježiša a ohlasujme im, aké krásne je byť kresťanom a tiež, aké krásne je správne veriť. Aj to, že sa správne rozhodli patriť mu celým srdcom. Starajme sa o to, aby ich puto s Ježišom Kristom rástlo prostredníctvom modlitby, Božieho slova, sviatosti zmierenia a Eucharistie.
9) Od prvých rokov vychovávajme deti, aby mali veľkú úctu k manželstvu a rodine, priateľstvo a solidaritu s tými, ktorí trpia, zrieknutie sa vlastného ja službe druhému.
10) Pomáhajme mladým objaviť radosť zo skúsenosti viery v bratskom spoločenstve, ktoré pomáha dozrievať v zrelosti života v Kristovi.
11) Učme deti a mládež od začiatku k vzťahu k matke Márii, ktorá je našou pomocnicou, povedala Bohu svoje áno a prijala ho do svojho života. Sprevádzajme ich, aby si všímali na Panne Márii otvorenosť srdca, radosť, odvahu v rozhodnutí sa a v túžbe spolupracovať na vytváraní bratskejšieho sveta.
(Podľa: A. F. Artime: S Ježišom zažime spoločne dobrodružstvo Ducha. Don Bosco 2016)
ooo
Milí otcovia a matky, milé rodiny, prečítajte si týchto niekoľko myšlienok o otcovstve a materstve v rodine. Fatimská Panna Mária nás vyzýva, aby sme obnovu sveta a Cirkvi začínali v rodine. Rodina je zaplavená oceánom zla a je potrebné, aby sme sa my stali reakciou proti tomu, uvedomili si vážnosť a potrebnosť byť opravdivými otcami a matkami, pochopiť túto úlohu v rodine najmä v súčasnej dobe.
ooo
Na jednej strednej škole v Krakove je napísaný citát od sv. Jána Pavla II.: „Celý život klaď na seba veľké nároky. Aj keď ich nikto iný na teba nekladie, aj keď ich nikto iný od teba nežiada.“
ooo
Don Titus Zeman, ktorý bude vyhlásený 30.septembra 2017 za blahoslaveného, je mučeník duchovného povolania. Mnohým chlapcom pomohol k tomu, aby si riešili otázku povolania. Prosme ho aj my za nové duchovné povolania.
ooo
Milí rodičia, toto poslanie byť otcom a matkou je veľké.
Nech Vás Boh žehná a pomáha Vám ho spĺňať. Amen.
ooo
Obsah listu, ktorý napísala rehoľná sestra Lucia, jedna z troch fatimských vizionárok, a ktorý adresovala istému kňazovi:
Drahý otče, Pax Christi! Z vášho listu som vycítila, že ste veľmi znepokojený nad dezorientovanosťou, aká vládne v dnešnom svete. Máte pravdu, keď sa sťažujete, že sa v súčasnosti veľké množstvo ľudí necháva strhnúť a ovládať diabolskou vlnou, ktorá zotročuje svet, a že sa v ňom stretávajú toľkí slepí, ktorí to nevidia a ani nechcú vidieť. Najväčšiu chybu však robia v tom, že sa zriekli a upustili od modlitby. Vzdialili sa od Boha a bez Boha nič nie je možné, „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Čo najviac odporúčam je, aby sa človek znovu priblížil k svätostánku a začal sa pred ním modliť. Tam sa mu totiž dostáva svetla a duchovného pokrmu, aby mal silu darovať sa iným. Aby sa im vedel darovať s pokorou, nehou, no zároveň s rozhodnosťou. Tí, ktorí boli poverení zodpovednými úlohami a poslaniami, sú povinní brať pravdu vážne a stavať sa k nej s náležitou úctou, pokojom, vyrovnanosťou a milosrdnosťou. Preto sa potrebujú každý deň modliť a byť v dôvernom vzťahu s Bohom. Radiť sa s ním o všetkých problémoch ešte predtým, než sa pustia do ich riešenia s ostatnými ľuďmi. Pokračujte, otče, v takejto ceste a uvidíte, že v blízkosti svätostánku nájdete viac múdrosti, viac svetla, milostí a viac cností – oveľa viac, než by vám kedy mohla dať kniha, štúdium či nejaká druhá osoba. Čas, ktorý strávite v modlitbách, nikdy nepovažujte za stratený, a uvidíte, že Boh vás osvieti, dodá vám síl a milostí, ktoré potrebujete a ktoré On od vás aj vyžaduje.
Najdôležitejšie je plniť Božiu vôľu, zostať tam, kde nás chce mať Boh a robiť to, čo si želá On. Ale potrebné je robiť to vždy v duchu pokory a s presvedčením, že my samy nie sme ničím, že to Boh má konať v nás a že my budeme len nástrojom vykonávania toho, o čo nás žiada. Preto musíme všetci zintenzívňovať náš vnútorný život a spojenie s Bohom a to je možné dosiahnuť práve prostredníctvom modlitby. Môže nám chýbať čas na všetko, ale nikdy nie na modlitbu. Keď to bude tak, uvidíte, ako možno v krátkom čase toho urobiť veľmi veľa.
My všetci, ale osobitne tí, ktorí nesú zodpovednosť, ak sa nemodlia alebo ak čas vyhradený na modlitbu vyplnia starosťou o materiálne veci, sú ako husie brko, ktorým sa chce z vaječných bielkov vyšľahať sneh, ktorý však bez cukru čochvíľa spľasne a premení sa na zapáchajúcu tekutinu. Preto Kristus povedal: „Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť a nie je už na nič, nezostáva iné, ako ju zahodiť.“ Keďže túto silu môžeme získať iba od Boha, potrebujeme sa k nemu priblížiť, aby nám ju mohol dať, aby nás ňou mohol preniknúť, čo je možné iba skrze modlitbu, v ktorej sa duša priamo stretáva s Bohom. Odporučte aj všetkým vašim spolubratom, aby to vyskúšali, a potom mi poviete, či som sa mýlila alebo nie. Som si veľmi dobre vedomá toho, čo je najväčším zlom súčasného sveta a príčinou úpadku zasvätených duší. Vzďaľujeme sa od Boha a bez neho sa potkýname a padáme. Diabol je prefíkaný a vie, kde je naše slabé miesto, cez ktoré môže na nás zaútočiť. Ak sa nebudeme mať na pozore a nevyzbrojíme sa silou získanou od Boha, podľahneme mu, pretože dnešné časy sú veľmi zlé a my sme slabí. Podržať nás môže iba Božia sila. Usilujte sa ísť dopredu pokojne a v neustálej dôvere Bohu. On urobí za nás všetko to, čoho sme my vo svojej ľudskej nedokonalosti a slabosti nie schopní.